Tajomstvo diamantovej pečate

16. časť

Vyšli z tunela a žmúrili oči s pohľadom upretým do sivastej oblohy. Drkotali zubami.

"Ups," poznamenala Kamila, keď zbadala bielobu navôkol. "Ups," poznamenal smutne Aurel. "Nenávidím zimu," zamračil sa.

"Prečo nie? Veď máš vtedy narodeniny. A minule si nevyzeral, že by ti bola zima," smiala sa Kamila.

Kamil odpovedal s tvárou zvraštenou v nenávistnej grimase. "Nerýp, dobre? Bolo to tak dávno, že už to snáď ani nie je pravda.. Príde mi to ako sen!"

"Nie, toto mi príde ako sen," oponovala mu.

Stáli na lúke, identickej tej prvej, až na jeden "malý" detail. Všade bol sneh.

Kamila vyliezla na snehový závej a rozhliadla sa navôkol. Kývla Aurelovi, trasúcemu sa od zimy, aby prišiel k nej. "Pozri," ukázala prstom medzi zasnežené stromy.

Aurel podupkával nohami, aby sa zahrial. Obaja boli len v krátkych rukávoch.

Prižmúril oči a zaostril do diaľky.

Aha, druhý malý detail.

Medzi stromami bol postavený malý stan.

"Ideme tam," zavelila Kamila a hneď sa tam aj pobrala.

Začalo snežiť. O chvíľu splynuli s okolím. Aurel pocítil, ako mu začínajú odmŕzať prsty na nohách a rukách. Vlastne - už dávno si ich necítil.

"Zomriem tu od zimy," zabedákal.

Kamila ho ignorovala.

Keď už boli od stanu len pár metrov, začuli podozrivo nebezpečné svišťanie. Zrazu sa do kôry stromu, ktorý bol od nich na dve dlane, zabodol šíp. Aurel na Kamilu vystrašene pozrel. "Bežme!" vykríkla Kamila.

Aurel, plný strachu sa obzrel za seba. Uvidel tri čierne postavy, ako im uháňajú v pätách.

Len ťažko sa im brodilo cez hlboký sneh, o chvíľu už prudko dychčali a postavy ich doháňali. Aurel sa zmätene obzeral navôkol.

Len pár metrov od nich stál rozložitý, košatý strom, hrubší než kedy videl. Bez rozmýšľania sa na neho vrhol. V poslednej sekunde si myslel, že narazí do stromu, tak zatvoril oči. Namiesto toho pocítil len slabý tlak a zrazu padal, padal do hĺbky...

Prekvapene oči otvoril. Vtom prudko dopadol na zadok, nebol na to pripravený. Pocítil pod sebou studenú, klzkú plochu. Pochopil, že to je ľad. Zvažoval sa dole.

Po dopade sa to s ním začalo kĺzať. O chvíľu nabral rýchlosť.

"Áááááá!" kričal, keď pochopil, že sa mu sotva podarí zastaviť. Pocítil, ako ho vyhodilo do výšky, keď narazil na malý kopček. Ďalšie tvrdé dopadnutie.

Bláznivá jazda nemala konca. Po chvíli, keď prekonal prvý strach, začal si to užívať.

Bolo mu zvláštne, že vidí. No, nie žeby mal problém s očami, ale očakával, že keď je teraz pravdepodobne v dutine stromu, alebo v nejakej podzemnej ľadovej chodbe, že tu bude tma. Vyvrátil hlavu dohora. Uvidel mihajúce sa svetelné body. Zaujali ho aj červené a modré šmuhy na bokoch tunela.

Za chrbtom začul prenikavý výkrik.

Niekto do neho zozadu prudko narazil a jeho to odhodilo nabok. Narazil hlavou do bočnej steny a stratil vedomie.

- - -

Prvé, čo zacítil bolo, ako ho niekto potľapkával po lícach. Hneď na to zaregistroval nervózne štebotanie slov. Pripadalo mu to ako rieka, ktorá si ide ďalej a ďalej a berie so sebou všetko, na čo narazí, len plynie a plynie...

"Aurel!" skričal mu niekto do ucha. Hneď sa prebral. "Aurel, Aurel, Aurel!!" kričala na neho sesternica. Pohol rukou a zastonal. V hlave mu trešťalo, akoby ho niekto odrovnal päsťou.

"Uf, chvalabohu, žiješ," vydýchla si Kamila, keď v ňom spoznala známky života. "Vieš, necítila som ti pulz, a, bolo to také veď vieš... Strašidelné, keď si narazil hlavou o ľad, ja som si myslela že si si roztrieštil lebku," nervózne sa zasmiala, "a myslím, že som aj na ľade videla krv... Prepáč, nechcela som do teba naraziť, ale, nemohla som ovládať kam to so mnou letelo.... Prepáč prepáč prepáč, prosím, povedz že si v pohode..." chytila ho za dlaň.

Aurel nemohol ani pohnúť jazykom. S vypätím síl zachripel.

"Aha, áno, vodu," povedala Kamila a už aj mu na pery pritlačila niečo studené. Ľad. Prevrátil očami. Zimy mal už po krk.

Medzi perami si roztopil pár kvapiek. V hlave mu zapulzovalo. Inštinktívne si siahol rukou na temeno. Pocítil niečo lepkavé. "Ach nie..." zastonal.

Kamila na neho ustarostene hľadela. Videl na nej, že ju mrzí, čo sa stalo. Chápal, nemohla vedieť, že do neho narazí.

"Kde to sme?" spýtal sa s ťažkosťami. Poobzeral sa. Boli v malej miestnosti obloženej drevom. Pred sebou uvidel veľké, dubové, na pohľad ťažké dvere, ktoré boli otvorené. Za nimi sa nachádzala Ľadová chodba, ako si ju v mysli nazval. V strede miestnosti stál mohutný stôl, taktiež z dreva. Na druhej strane oproti dverám boli ďalšie dvere, podobné tým prvým.

Vlastne - rovnaké dvere sa nachádzali na všetkých štyroch svetových stranách. Okrem dverí do Ľadovej chodby však boli otvorené už len dvere naproti, zvyšné dve boli zavreté. Za otvorenými dverami uvideli obyčajný tunel - taký, akým prednedávnom prechádzali. Aurel zvraštil čelo. Tam sa teda rozhodne nechystal.

"Čo teraz?" spýtal sa Kamily.

"Myslím, že po ďalšej tme netúžiš," zaškerila sa, mysliac tým tmavý tunel. "Naspäť sa taktiež nedá vrátiť. Hore ľadom, na to asi kondičku nemáme," opäť urobila grimasu. "Odhliadnuc od tvojho stavu, môžeš si vybrať dvere, ktorými budeme pokračovať."

"Čo tak nepchať sa v ústrety ďalším problémom a aspoň načas ostať tu?" spýtal sa sarkasticky. "Nie žeby som práve nedostal otras mozgu, ale vážne, očakával som od teba odpoveď, že si tu trochu oddýchneme."

"Nedostal si otras mozgu!" bránila sa, rozhodila rukami.

"Tak fajn," napodobnil jej gesto. "Hor' sa po stopách nebezpečných a vraždiacich tvorov, miest a spoločenstiev. Už sa nemôžem dočkať."

S námahou sa postavil.

Kamila ho s úsmevom potľapkala po pleci. "Ty to zvládneš." Otočila sa mu chrbtom a podišla k prvým neotvoreným dubovým dverám. Potiahla za veľké kovanie. "Zamknuté," precedila pomedzi zuby. Nahnevane prepochodovala na opačnú stranu.

"Prosím, prosím, nech sú otvorené, prosím, nech sú otvorené, nechcem tu trčať s tým nevrlým blbcom, prosím, prosím, prosím...." šepkala si.

"Ja ťa počujééém!" zatiahol Aurel varovne.

Pred tým, než potiahla za kovanie, nadýchla sa.

Keď drevo odhalilo svoje útroby, vydýchla si. Tešila sa však priskoro na čerstvý vzduch.