Tajomstvo diamantovej pečate

11. časť

Dvierka boli z veľmi bledého dreva, takmer bieleho, úplne iné ako ostatné skrinky. Nebolo možné zistiť, o aké drevo ide. Kamila pozerala na malé drevené dvere so zrnitou štruktúrou a s kľúčovou dierkou so strieborným kovaním, prešla po nich prstom a premýšľala, čo sa za nimi skrýva.

"Tieto," zašepkala. Aurel zdvihol obočie. Kľakol si k nim a prizrel sa im bližšie.

"A ako ich chceš otvoriť, ty múdra?"

"Hmmm..." Kamila sa zamyslela. "Tak, to ešte neviem."

"Nepísalo to v knihe?" opýtal sa. Pokrútila hlavou. "O týchto nie."

"Treba nám kľúč," poznamenala. Aurel rozhodil rukami. "Nemohla si si vybrať skrinku, ktorá sa dá otvoriť?"

"Tých tu veľa nie je," prebodla ho pohľadom.

"Tak dobre. Kde chceš hľadať?" poobzeral sa. Pokrčila plecami. "Hmmm..." pátravo sa rozhliadla po izbe.

"Jeminky, Aurel!" tľapla si dlaňou o čelo. "Veď tam sú dvere. Pôjdeme dolu."

"Kam?" nechápal. Kamila sa vybrala k dverám, ktoré stáli vedľa tých, ktorými vošli. "Dolu," povedala a ani sa na neho nepozrela. Ponáhľal sa teda za ňou.

Vyšli z podkrovnej izby na chodbu. Nie však na tú chodbu s jednými dverami, z ktorej vyšli, ale do chodby domu, v ktorej bola izba so skrinkami. Uvideli točité zábradlie. Potichu sa ním vybrali. Prešli ďalšou chodbou s obrazmi na stenách, keď zastali na chodbe pred zatvorenými dverami.

"Nikto tu nie je?" opýtal sa Aurel šeptom. "Neviem," odpovedala Kamila.

Dvere boli pootvorené na malinkú škáročku. Ťukla do nich a ony sa otvorili.

"Izba starého otca," povedala Kamila. "Niekde tu by mal byť kľúč..."

Pustili sa do hľadania.

Po desiatich minútach Aurel vyhlásil: "Už sa mi nechce. Nemá to cenu! Ako chceš tu nájsť jeden kľúč? Kebyže si aspoň vedela ako vyzerá..."

"Prestaň hundrať!" oborila sa na neho Kamila. No aj ona sa bezradne obzerala po izbe.

"Hmm, niečo som zabudla. Niečo dôleži..." uprostred slova zmĺkla. Prudko sa otočila a vzápätí začuli tichulinké cinknutie.

Kamila natiahla ruku za kúskom kovu. "Čo je to?" spýtal sa Aurel pošepky.

"Čip," odvetila. "Čip na čo?" Kamila sa chytila za hlavu. "Ách, ty trpák! Veď to je kľúč!"

"Nevyzerá to ako kľúč..."

"Lebo to je čip," otrávene zamrmlala.

"Tak prečo si vravela že to je kľúč?" opýtal sa.

"Nuž lebo..." stíchla. "Ach, to je fuk," povedala po chvíli.

Pokynula mu, aby vyšiel z izby a zavrela za nimi dvere.

Opäť stáli pred skrinkou a hľadeli na jej zámok. Kamila zrazu zdvihla ruku a čip priložila na kľúčovú dierku.

Ozvalo sa tiché 'cvak' a dvierka sa uvoľnili. Kamila prstami chytila bok dvierok skrinky a potiahla ich. Ony sa otvorili a vypustili tmu.

- - -

"Kamila?" zakričal Aurel do tmy.

Ticho.

Tma.

Nič.

Prázdnota.

"Kamila?!" skríkol ešte raz. "Kamila, kde si?!" začal panikáriť.

Odpovede sa mu nedostávalo.

Spadol na štyri. Plazil sa vpred, narazil o čosi tvrdé. Ohmatával to. Pod bruškami prstov cítil drevený, drsný povrch.

Zmenil smer. Po pár krokoch opäť narazil na drevo. Ešte dvakrát zmenil smer a stále narazil.

Postavil sa a udrel hlavou do drevenej steny.

Uvedomil si, že je sám, uprostred tmy, uväznený v drevenej kobke a horko sa rozplakal.