Tajomstvo diamantovej pečate

17. časť

"Šťastie je nám otočené chrbtom!!" zvolala Kamila dychčiac.

"Niečo mi hovor," sťažoval sa Aurel.

Keď otvorili dvere, ocitli sa pred točitými schodmi, ktoré nemali konca. Teraz, už asi pätnásť minút stúpajúc, im dochádzal dych aj trpezlivosť.

"Chcem ísť domov!" zakňučal.

Kamila dala pokyn na prestávku. S úľavou si sadli na schody, opretí o kované zábradlie. Navôkol vládlo prítmie.

"Myslíš, že sme už dostatočne vysoko, aby sme vyšli spod zeme?" spýtal sa Aurel, končiac s dychom. Kamila vyfúkla vzduch. "Pfff, neviem. Pýtaš sa tej pravej."

"Kedy sa už len toto utrpenie skončí?!" skríkol Aurel po chvíli do znejúceho ticha. Ozvena mu neodvetila. Zavzlykal a schoval si tvár do dlaní.

Triasol sa na celom tele. Bolo to na neho priveľa. Už mu bolo jedno, čo si o ňom kto pomyslí, aj tak tu bola len Kamila, potreboval sa nejako vyventilovať.

Kamila si ku nemu prisadla a chlácholivo ho hladkala po chrbáte. Nevravela nič - slová tu neboli na mieste.

Ktovie, ako dlho by vzlykal na schodoch, keď začuli výkrik a dupot. Ozýval sa nad ich hlavami. Prestrašene sa na seba pozreli. Zabudli na únavu a ako na povel sa zdvihli a zakrádali sa hore schodmi. Prešli možno 150 schodov, keď začuli buchnutie. Predpokladali, že to boli dvere. Fučiac pridali do kroku. Po ďalších 100 schodoch uvideli, že schodište sa končí železnými dverami. Vyzerali ako dvere na strechu. Kamila potiahla za mohutnú kovovú guľu a silný vietor, čo sa na nich zrazu vyvalil ich takmer zhodil z nôh.

Pred očami mali betónovú strechu, zakončenú nízkym zábradlím. Viac nerozoznali. Nad nimi sa vznášal súmrak a cez hustú clonu dažďa nič nevideli. Naplnení strachom, že ich víchor zhodí dolu, poskladali sa na kolená a prikryli si hlavu rukami. Po chvíli sa im zazdalo, že hluk dažďa sa zmenšil, no to si naň len privykli. V každom prípade, začuli hlasy, ktoré nevedeli identifikovať, či patria mužom, ženám, deťom...

Pocítili, ako sa o ich chrbty niekto potkol a v tesnej blízkosti začuli nahnevaný mužský hlas, chrliaci nadávky. Niekto do nich kopol a oni sa začali šmýkať po mokrej dlážke. Snažili sa zachytiť dlaždičiek, ktoré pokrývali značnú časť betónovej strechy, keď uvideli čierne postavy, blížiace sa k nim.

Aurela ktosi schytil za tričko a donútil ho postaviť sa. Triasli sa mu kolená, nechcel sa postaviť, lebo sa bál, že spadne. Pocítil náhlu zmenu tlaku a zakrútila sa mu hlava.

Muži niečo zakričali a ten niekto, kto ho držal im odkričal. Aurel nerozoznával slová.

Muž, ktorý ho držal ho vzápätí odhodil tak silno, že Aurel narazil hlavou do zábradlia. V momente sa mu zatmelo pred očami.

Keď sa mu opäť vyjasnil zrak, hľadel do známych očí, nasiaknutých strachom a túžbou.

- - -

Aurelovi sa oči zaliali slzami.

"Zina."

Keď zašepkal jej meno, zatvorila oči.

Ústa mala previazané špinavou, pôvodne bielou šatkou, oblečenie premočené od dažďa, mokré vlasy sa jej lepili na čelo a chrbát. Ruky mala vzadu pevne zviazané špagátom, ktorý sa jej dosť hlboko zarezával do zápästí.

Natiahol k nej ruku a trasľavo jej odhrnul vlasy z čela. Zina sa pri tom dotyku jemne mykla. Sklopila pohľad k zemi.

Videl na nej, že rapídne schudla.

Aurel si priložil ruku na ústa a premýšľal, čo robiť. Ako ju odtiaľto dostať?

"NIE!" z tranzu ho prebralo kričanie. "NIE! NIE NIE!!!" To kričala Kamila. "Aurel, pozor!!"

Videl mužov náhliacich sa k nim. Videl Kamilu, ako sa ich snaží dobehnúť. Pozrel sa na zviazanú Zinu a zúfalo prosil. "Prosím, prosím, nech to vyjde!" šepkal si. Slzy sa mu na tvári miešali s dažďom.

Zažmúril oči a predstavil si dvere. V podvedomí ich otvoril. Vtedy akoby sa zastavil čas.

Pocítil, že prestalo pršať.

Pod viečkami zacítil hrejivý pocit tepla.

Rozlepil oči a uvidel zdroj svetla. Otvorené dvere. Pozrel sa napravo. Muži, s hrozivými výrazmi na tvárach, pripravení zaútočiť. No zmeravení v pohybe. To ho vrátilo do reality. Schmatol za ruku prekvapenú Kamilu, zdvihol zo zeme Zinu a podoprel ju a spolu vkročili do dverí. Len čo za sebou zabuchli dvere a ocitli sa v pokojnej chodbe, zvalili sa na zem a hrôzostrašnú strechu, búrku a mužov, nechali ďaleko za nimi.

Len čo sa dvere zabuchli, opäť sa pustil dážď a muži, rozbehnutí a pripravení zaútočiť na nič, potkli sa o seba a popadali na klzkú podlahu ako podťatí.