Cesta pomedzi prašné skaly sa začala zvažovať, no nikto si stúpanie nevšimol. Až na druhý deň, keď dovideli na vrcholy skalných stien po oboch stranách, čosi začali šípiť.
"Hej, nezdá sa ti, že stúpame?" opýtala sa Zina Nika.
Niko sa poobzeral a pokrčil plecami. "Neviem, prečo si to myslíš?"
Zina sa uškrnula. "Bolia ma lýtka. To mám z toho, keď dlhší čas stúpam do kopca."
"Akýže je len toto kopec? Možno tak... jeden meter za hodinu," zasmial sa Niko.
"Ja si nerobím srandu. Pozri sa na skaly. Vidno vrcholy."
"Nedovidím tam."
"Ale sú tam."
Aj Kamila sa pozrela nahor a keď na chvíľu zaostrila zrak, aj ona uvidela čierny pásik.
Ju však nohy neboleli. Akoby aj, veď bola duch. Kráčala popri Zine a Nikovi a celý čas premýšľala.
Prečo sa stala duchom? Ako sa sem dostala? A prečo sa dostala práve sem?
Sníva sa jej to, alebo sa to deje skutočne? No keď sa to deje skutočne, prečo je práve tu?
Na tieto otázky však nenašla odpovede.
"Navrhujem čas na oddych," ozvala sa Zina a Niko sa na ňu prekvapene pozrel, no nenamietal. Sadli si na zem do prachu a opreli sa o balvan. Začali sa o niečom rozprávať, no Kamila ich nepočúvala.
Pamätala si, že prvá jej spomienka z tohoto miesta bola, ako sa zobudila na zemi. Keďže si nepamätala nič predtým, dovtípila sa, že tu spadla. Keďže bola duchom, nič sa jej nestalo. Nemohla by vyjsť po skalách hore? Napríklad vyletieť? Je duch, a o duchoch je všeobecne známe, že lietajú a prechádzajú cez steny.
Kamila na mieste podskočila, snažiac sa myslieť na to, ako letí hore.
Nič.
Podskočila znova.
Opäť ju gravitačná sila pritiahla naspäť. Ale veď gravitačná sila nepôsobí na duchov! Kamila bola zúfalá.
'Skúsim vyliezť, nič za to nedám,' pomyslela si. Veď keď spadne, nič sa jej nemôže stať.
Kamila položila nohu na výčnelok v stene a snažila sa vyliezť hore. Podarilo sa jej vyliezť zopár metrov, keď zrazu stratila oporný bod, šmykla sa jej noha a...
Posledné, čo počula bol výkrik.
- - -
Aurel po škole šiel za Kamilou do nemocnice. Ešte stále spala. No, nevedel, či spala, alebo bola v kóme, to sa lekárov nepýtal, jedno však bolo isté – nebola pri vedomí. Vedel, že raz sa prebudila, bolo to hneď na druhý deň, keď sa jej stal ten incident, no potom dostala záchvat a odvtedy spala.
Kamil bol v práci.
Sadol si ku jej posteli a držal ju za ruku. Chvíľu tak sedel, díval sa na ňu, ako spí, keď zrazu mu začala kuckať hlava a ani nevedel ako, zaspal.
Snívalo sa mu, že letel. Letel, nevedel odkiaľ, nevedno kam. Popod neho sa mihala farebná krajina, rozoznával šmuhy lesov, riek a miest. Vietor mu hvižďal okolo uší, sem-tam začul pískanie dravých vtákov. Nepohol sa, nedokázal sa obrátiť, nemohol sa dívať inde, než dopredu. Po chvíli letu spomalil, pod sebou videl rozľahlý les, uprostred ktorého rástol obrovský strom, ktorý vystieral konáre k nebu.
Vzápätí sa ocitol v podzemnom tuneli. Keď došiel na koniec, ocitol sa v obrovitánskej sieni. V strede sieni stál obrovský zafírový diamant, veľký ako skala, ktorý odrážal svetlo do každého kúta. Aurel sa ku nemu priblížil, natiahol ruku....
No len čo sa ho stačil dotknúť, diamant sa rozprskol na mnoho malých častí, ktoré odleteli preč.
Keď sa porozhliadal po sieni, všade na zemi uvidel jeho kúsky, ktoré stratili lesk a prebodol ho hlboký smútok.
Zafírová farba tmavla, až kým neboli všetky kúsky pôvodného diamantu úplne čierne. Vtedy bolesť a smútok zmizli.
Aurela prebudil krik.
- - -
Kamila sa zhlboka nadýchla a posadila sa. Začala kričať ako o dušu.
Aurel pri jej nohách sa strhol a pustil jej ruku. "Kamila!" skríkol. "Kamila upokoj sa!"
O chvíľu už dobehli setsričky a aj ony začali Kamilu upokojovať.
Kamila nikoho a nič nevnímala.
Aurela vyviedli z izby na chodbu a povedali mu, nech počká.
Z izby však stále počul ten ušitrhajúci krik a prišlo mu Kamily ľúto. To je už druhý záchvat. Dúfal len, že po ňom už Kamila nezaspí, ako naposledy.
Ako premýšľal o Kamile, zabudol na sen, ktorý sa mu sníval.
Po chvíli krik z izby utíchol a Aurel si uľahčene vzdychol.
Z izby vyšla setsrička a poslala ho domov. Kamila znova zaspala a Aurel sa opäť nedozvedel, prečo kričala.
Čo sa jej mohlo stať, čo jej spôsobilo také záchvaty? Nevedel to, no v srdci mal obrovskú túžbu zistiť to.
- - -
"Rezignujem," vyhlásila Zina po dňoch neúspechu.
Ich cesta začala opäť klesať a oni nevideli ani najmenšiu stopu po temne a vlastne ani po ničom inom.
"Ty? Ty rezignuješ?"
"Áno. Začína to tu byť nebezpečné."
Niko sa zatváril nechápavo. "Kedy nebezpečné?"
Zina zastala a obrátila sa k nemu. "Pamätáš sa ako pred dvoma dňami popadali na nás zhora skaly? Keby niet toho balvana, za ktorý sme sa schovali, je po nás."
Niko sa zasmial. "Keby niet toho balvana vravíš? Keby som ťa ja nebol stiahol so sebou za balvan, je po tebe. Navyše, neboli to veľké skaly a nepadali až úplne zhora."
"A tebe sa to nezdá čudné?"
"Čo zase?"
"Že nepadali úplne zhora. Niečo tam muselo byť, čo by ich posunulo a vďaka čomu by popadali." Urobila krátku odmlku.
"Alebo niekto."
"Ako to myslíš, niekto?" spýtal sa zmätene Niko.
"Hocikto."
"Ale veď tam nikto nebol!" namietal.
Zina len pokrčila plecami a s rozpakmi sa na neho usmiala.
Niko sa chytil za hlavu. "Ja nie som veľmi logický typ, ani tvor premýšľavý takže..."
Zina vyprskla do smiechu.
"Čo je?" nechápal.
"Tvor premýšľavý, tak toto si teda zapamätám, podobné slovné spojenie som jakživ nepočula... vraj tvor premýšľavý..." neveriacky krútila hlavou a popri tom sa smiala.
"Zina?" spátal sa Niko ticho.
"Áááno?" zatiahla veselo Zina.
"Môžem sa ťa niečo opýtať?"
"Pravdaže, len sa pýtaj."
"Vieš, keď sme odchádzali z Chodby... Kde si vtedy odbehla?"
Zina sa zamračila a snažila si spomenúť. Keď si spomenula, zachmúrila sa ešte väčšmi.
Niko si to všimol, tak rýchlo dodal: "Samozrejme, ak mi o tom nechceš povedať, nemusíš, ja len tak... zo zvedavosti..."
"Nechcem ti to povedať," skočila mu do reči, "no neber to osobne. Je to čisto z bezpečnostných dôvodov."
Niko prikývol, aj keď absolútne nechápal, z akých bezpečnostných dôvodov to je a ako by ho to moho ochrániť. No radšej čušal.
