Tajomstvo diamantovej pečate

19. časť

Mlčky kráčali chodbou ku vchodovým dverám. Keď ku nim došli, Zina ich otvorila a pokynula im hlavou. Bol to ako rozkaz na odchod. Aurel s Kamilou sa potichu vyšuchli vonku. Zina za nimi prudko zabuchla dvere.

Kamila sa otočila, no dvere boli preč. Videl ich iba Aurel. Keď za sebou privreli kovovú vrzgajúcu bránku a vyšli na chladnú tichú ulicu, Aurel sa znenazdajky spýtal:

"Kamila, koľko je hodín?"

"Tri štyridsaťšesť," odpovedala, netušiac, na čo naráža. Po chvíli však pochopila.

"To... to znamená, že je to pravda. Neprešla ani minúta, odkedy sme tam vošli," dumala potichu. "Čo myslíš, že to znamená?"

"Neviem, " odpovedal Aurel, "ale je to špica."

Kamila nemohla prehliadnuť ohnivé iskričky v jeho očiach.

"Vrátime sa tam zajtra?" položila mu otázku, keď stáli pred jej domom.

"Ale zajtra máme školu," oponoval.

"To je predsa jedno!" skríkla. "Čas nehrá rolu," sprisahanecky na neho žmurkla. Rozlúčili sa.

- - -

"Kam ideme dnes?" dychčiac sa opýtal Aurel.

"Ku dverám 685J. Ideme na prvú misiu." odpovedala Zina. Hľadali dvere už asi 5 minút.

"Myslela som si, že vieš, kde to je," ozvala sa Kamila.

"Samozrejme, že to viem," prevrátila očami. "Ale ak si si nevšimla, tieto dvere sa vždy presúvajú. Nemám potuchy, kde sa nachádzajú."

"Ako teda môžeš vedieť, kde sú?"

"Jediné, čo viem, je svet, do ktorého ideme."

"A ten sa volá ako?"

Zina znenazdajky zastala pred 685J. Pozrela kútikom oka na Kamilu. "Som zvedavá, či uhádneš," žmurkla na ňu. Vzápätí pomaly otvorila dvere. Keď vošli, ocitli sa pod holým kopcom. Obzerali sa navôkol, žmúrili pritom očami, oslepení ostrou žiarou slnka. Neďaleko zbadali vyschnuté kríky.

"Je mi teplo," začala sa rukami ovievať Kamila.

"Kde to sme?" opýtal sa hlúpo Aurel. "A čo tu hľadáme?"

Zina odvetila: "Na to musíte prísť sami, kde ste. A hľadíme stopu."

"Stopu čoho?"

"Včera si ma veľmi nepočúval, len čo je pravda, však?? Stopu temna predsa. Zabudol si, čo som ti hovorila o tých svetoch?"

Prikývol. "Ahá, jasné, už chápem."

"A ako tú stopu nájdeme?" chcela vedieť Kamila.

Zina pochvalne prikývla. "To je správna otázka. Neviem. Hľadajte stopu čohokoľvek podozrivého."

"Myslíte, že tu niekto je?" opýtal sa Aurel.

Zrazu začuli škrek. Prichádzal zhora. Upreli pohľady na oblohu a uvideli 4 supy, krúžiace nad ich hlavami.

"Nie je to tu veľmi bezpečné," poznamenal.

Ponáhľali sa ku kríkom a čupli si do prachu. Nebol to bohvieaký úkryt, ale aspoň nestáli na otvorenom priestranstve. Bolo skoré popoludnie a slnko stále pražilo... Začal fúkať slabý vetrík, a hoci sa veľmi neochladilo, predsa len priniesol osvieženie.

"Supy? Si robíš srandu?" nahnevane šepla Kamila. "Veď tie žerú len mŕtvoly!"

Aurel neodpovedal a zaostril zrak na kopec.

Zina mávla rukou.

"Len aby sme sa nimi čoskoro nestali," ozval sa potichu, s pohľadom stále upretým na úpätie kopca.

"Ako to myslíš?" opýtala sa prestrašene Kamila.

Aurelove zreničky sa rýchlo rozšírili. S hrôzou hľadel na kopec. Napokon vystrel roztrasený prst.

Kamila sa pozrela smerom, na ktorý ukazoval.

Uvideli postavy na koňoch.

"Jazdci," šepla Kamila. No Zina pokrútila hlavou. "Žiadni jazdci," vydesene vydýchla, "ale kentauri."

Na kopci ich už bolo asi 10 a neustále sa vynárali ďalší. Ešteže ich chránili tie kríky.

"Kentauri?" opýtal sa Aurel. "To čo je?"

"Pšššt," zahriakla ho Zina. "Môžu ťa začuť. Sú to napoly kone, napoly ľudia."

Len čo to dopovedala, jeden z nich, čo bol pri nich najbližšie, vyzeral ako vodca, prudko obrátil hlavu ich smerom. Spolu s hlavou sa pohla aj ruka, dal ňou znamenie ostatným, aby stáli. Videli, ako sa oddelil od ostatných, no Zina so svojím vynikajúcim zrakom dokázala určiť výraz jeho tváre. Pravidelne sa mu rozširovali nozdry, oči ostražito hľadeli. V ruke držal luk, cez plece mal zavesený tulec so šípmi. Pravou rukou sa za jedným natiahol, opatrne ho vybral a namieril.

Nestihol však pustiť, lebo vzápätí sa ozval škrek a z neba sa znieslo mohutné vtáčie telo.

Bol to sup. Zaútočil mu na oči a snažil sa mu ich vyškriabať. Kentaur spadol pod jeho váhou a snažil sa ho kopnúť ostrými kopytami.

Trojica videla, ako ostatní kentauri spozorneli a hnali sa ku vodcovi s bojovými pokrikmi.

Asi piati začali strieľať do supa, no z oblohy ich napadli zvyšné tri, tak upustili luky a bránili sa aj oni.

Zina chcela využiť nepozornosť kentaurov, tak sa postavila a zhrbene prešla ku kríkom, ktoré sa nachádzali o kúsok ďalej. Za kríkmi stáli obrovské balvany. Presne tam mala v úmysle dostať sa. Aurel s Kamilou ju nasledovali.

No zvyšok kentaurej skupiny, ktorí nepomáhali vodcovi a ostatným odrovnávať supy, si všimli pohyb. Už aj vyťahovali luky a bolo počuť len tiché svišťanie.

Zina to začula a padla na zem. Kamila si to všimla tiež. "Kry sa!" zakričala Aurelovi.

Aurel prestrašene vyskočil: "Kde?!"

"K zemi, ty hlupák!" skríkla mu Zina.

Aurel sa vrchol do prachu, chrániac si zátylok rukami.