Tajomstvo diamantovej pečate

34. časť

More hučalo a jeho vlny sa trieštili o skalnaté útesy. Vo vzduchu bolo cítiť soľ a búrku. Čierne mraky videli hrozivo v diaľave a po chodníku kráčal chlapec.

Bola noc. V diaľke zavýjali vlci a chlapec sa striasol. Na pleciach pocítil spŕšku ľadovej vody, keď sa jedna mohutná vlna rozbila o útes.

Kráčal sebaisto, takmer bez prestávky, len sem tam zavadil pohľadom o okolité stromy, hrozivo sa kmitajúce zo strany na stranu v mohutnom vetre.

Čierňava sa približovala, more silnejšie hučalo a chlapcovi začalo silnejšie búšiť srdce. Stúpal do mierneho kopca k vysokánskemu zámku z čierneho mramoru.

Chlapec mal blond vlasy, modré oči a volal sa Niko.

Nespomínal si síce, ako sa sem dostal a prečo je tu, no šiel iba za zvukom. Len za piesňou. Kráčal cez džungľu a keď dorazil na tento chodník, pieseň utíchla, no jej zvuk ho vábiť neprestal. V hlave mu zneli jej posledné tóny a slová, ktoré spieval ten najľúbeznejší hlas, aký dovtedy počul.

Zámocká brána sa s rachotom začala vysúvať a ten zvuk spôsobil, že sa vrátil do reality.

Nezaváhal ani chvíľu a s dupotom sa vrútil do čierneho otvoru, ktorú za sebou zanechala. Len čo vbehol dnu, brána sa za ním zavrela. Kráčal černotou, až kým si jeho oči neprivykli na tmu a zbadal čierne vitrážové okná, cez ktoré videl besnejúcu búrku, ktorej zvuky sa však do vnútra zámku neniesli.

Blesk osvetlil priestor a on zbadal obrovskú sieň, na ktorej náprotivej strane uvidel čierne schody, končiace sa trónom z čierneho kameňa. Len čo sa stihol dotknúť prvého schodu, začul zvuk, z ktorého mu tuhla krv v žilách.

Bol to srdcervúci ryk živého tvora, plný nenávisti a strachu. Po chvíli sykol a zryčal znovu.

Niko sa trhol a so strachom sa obzeral navôkol. Okrem tmavých kútov však nič nevidel.

"Pristúp bližšie," zašeptal mužský hlas. "Bližšiee... bližšie... ššiee...." dokončila za neho ozvena.

Preglgol a snažil sa nepozrieť na schody.

"No ták!" skríkol hlas a Niko vystrašene stúpil na prvý schod. Kým vyšiel nahor, celkom sa aj zapotil. Keď stál len pár krokov od trón, odvážil sa pozrieť do očí postave, čo sedela na ňom.

Avšak tá sa hneď obrátila a zvolala niečo neľudskou rečou. Z tieňa sa ozval šum a dlhý sykot. Niko v ňom spoznal sykot, ktorým ho privítali a žmúril do tieňa, snažiac sa rozlíšiť, čo za tvor ho vydával.

V miestnosti bol jediným zdrojom svetla iba trojsvietnik, z ktorého žiarili len dve sviece. Ich svetlo vrhalo navôkol mihotavé tiene. Z jedného sa zrazu vynorila bledá ruka, ktorá mala na zápästí priviazanú reťaz. Niko sa strhol.

Postupne sa vynorila hlava a celé telo. Štvornožky sa ku nim plazila postava s čiernymi vlasmi a vychudnutým telom, každú končatinu mala priviazanú o hrubočiznú reťaz, ktorá potichučky cinkala.

Postava na tróne sa prudko postavila a skríkla smerom k plaziacej sa postave: "Švihni si, nemáme na to celý deň!"

Niko si s hrôzou zakryl uši, no nedokázal zabrániť ozvene, aby mužov krik stokrát nezopakovala.

Postava s reťazami sa snažila postaviť, no prikrátke reťaze ju stále stiahli nadol k zemi. Muž na tróne mykol rukou a postava spadla. Až teraz si Niko všimol, že jeden koniec reťazí sa tiahne dolu po zemi a končí sa v mužových rukách. S hrôzou si uvedomil, že ju takto ovláda.

Postava sa doplazila ku trónu, kľakla si, položila tvár na zem a krátko sykla.

"Pozri sa, milá Axel, ktože nás poctil svojou návštevou," mužovi sa zmenil hlas na podlízavý, takmer mrnčiaci tón. Postava na zemi zodvihla hlavu a čiernym pohľadom sa zabodla Nikovi do očí. Začali mu slziť, mal pocit, akoby horeli, pretože nezniesol pohľad do umučených, nenávistných očí, ktoré ho prepaľovali.

Postava od neho tiež odvrátila zrak s trpiacim výkrikom. Axel v pohľade spoznala Nika zo sna.

Muž si všimol poznanie v jej očiach, doplo mu, že zistila, kto to je, tak nad ňou zamrmlal pár slov a ona na to zabudla.

Posadila sa k jeho nohám ako verný psík a skryla si tvár do dlaní.

Niko nevedel, čo si má o tom myslieť. Z úvah ho prerušil muž. "Ts, ts, ts, pokój," zašepkal a potľapkal Axel po hlave. Potom sa obrátil späť k Nikovi.

"Čo ťa sem privádza, chlapče?"

On však zabudol, prečo tu je, na chvíľu stratil reč a mozog mu vypovedal službu. Tupo sa díval na Axel, ktorá sa kývala zo strany na stranu.

"Zle som položil otázku?" opýtal sa muž, skôr pre seba, než pre neho.

Niko sa mohol len na jedno: "Prečo tu držíte Axel?"

Muž sa zasmial a buchol päsťou o trón. "Ja ju tu predsa nedržím," povedal naoko milo.

"Ja ju strážim."

"To snáď nie je to isté?"

"Nie," odpovedal, "vidíš predsa, že je nepríčetná. Ešte by niekomu ublížila."

"Tak ju pustite," odvážil sa povedať Niko tichým hlasom.

Muž sa opäť zasmial, zdvihol ruku, v ktorej držal reťaz a odhodil ju. Reťaz s buchotom dopadla na kovovú zem, no Axel si ten zvuk akoby ani nevšimla a ďalej sa kývala.

Chvíľu čakali, no keď stále nezareagovala, muž pokrčil plecami a zasmial sa. "Vidíš?" povedal posmešne. "Nechce sa jej odtiľto odísť. Tu sa má dobre."

Niko tomu však nechcel veriť. "Axel!" zakričal na ňu, no ona si ho nevšímala.

Rýchlo k nej podišiel a zatriasol ju za plecia. Axel sa so sykotom vymrštila zo sedu a poškriabala ho na tvári. Niko uskočil a držal si líce.

"Nedotýkaj sa jej!" skríkol muž a odstrčil ho.

Axel sa pritúlila k chladnému kameňu a muž ju chlácholil neznámymi slovíčkami.

"Opováž sa jej doktnúť niekedy v budúcnosti, je ti to jasné?" opýtal sa ho pokojným hlasom.

Niko prikývol a nasucho preglgol.

Muž si založil ruky. "Čo s tebou..." povedal potichu. "Si vlastne úplne nepoužiteľný..." mrmlal si.

Po chvíľke ticha sa ho však opýtal: "Chcel by si tu ostať?"

"Nie," odvetil Niko rázne. Nemal vôbec v pláne sa tu zdržiavať, chcel ísť rýchlo domov. No vnútro ho napomínalo, že nijaký domov nemá, tak ho prinútilo ešte zostať.

Muž sa ironicky pousmial. "Nuž, tak mám asi pocit, že nič iného ti neostáva, pretože keďže si tu už našiel cestu a tento zámok.... Teda nás," odmlčal sa.

"Tak keď tu nechceš ostať, asi ťa budem musieť zabiť," dokončil so širokým úsmevom.

Niko cúvol. Nemal v pláne zomrieť. Dnes ešte nie.

- - -

Navôkol nebolo živej duše. Keď mal Aurel potulovania sa dosť, chcel sa vrátiť domov. V mysli si predstavil dvere a otvoril ich. Pred ním sa sčista-jasna otvorili dvere, za ktorými videl jemu dobre známu Chodbu. Usmial sa nad vlastnou šikovnosťou a keď sa už chystal prekročiť prah, napadlo mu, že si odtiaľ vezme niečo na pamiatku. Páčilo sa mu tu a nechcel také krásne miesto pochovať vo svojej mysli, keďže vedel, že sa mu nepodarí vrátiť sa sem. Poobzeral sa. Jediné, čo tu bolo, boli kusy a kúsky zafírového diamantu. Po jeden sa natiahol a vzal si ho. Akurát mu padol do ruky.

Pocítil v sebe nesmiernu energiu a diamant v jeho ruke namodro zažiaril. To si však už nevšimol, len vkročil do Chodby a dvere za sebou zavrel. Vo svete sa opäť spustil čas, jemu dovtedy neznámy.