Tajomstvo diamantovej pečate

5. časť

Takto v sláve prežil Aurel dva týždne, až nastal deň jeho narodenín. Bolo ráno, dvadsiaty prvý február. Kamil s Kamilou sa už stihli nasťahovať do Oľginho domu a pomaly jej ho splácali, pretože si Kamil našiel prácu.

Bola sobota. Aurel vstal na svoje narodeniny veľmi skoro, o piatej. Pomyslel si, že by nezaškodila ranná prechádzka ešte predtým, než sa zobudia ostatní. Rýchlo sa obliekol a vybehol na ulicu. Vonku sa ledva brieždilo. Mal namierené do parku.

Keď prechádzal popri zástavke, pohľad mu mimovoľne zablúdil k Zininmu domu. Pri jej dome bol prázdny pozemok.

Okolo toho pozemku bola večná zvada. Štát vravel, že patrí súkromníkovi, súkromník zase, že štátu a nemohli sa dohodnúť o kúpe, lebo stále sa všetci vyhovárali na papiere.

Tak ten pozemok pomaly zarastal a nikto tu nič nestaval.

Napriek tomu, že tu však oficiálne nič nestálo, Aurel si všimol malý šedý domček uprostred pozemku. "Žeby čierna stavba?" pomyslel si.

Podišiel ku plotu, ktorý ohradzoval pozemok. Všimol si, že je menší, než sa zdal. Možno záhradný domček. Ale... Záhradný domček s červenou škridľovou strechou a sivým komínom?

Aurel si začal obzerať komín. Zbadal, že z neho ide tenký prúžok dymu.

"Niekto tam je?" spýtal sa sám seba. Poobzeral sa po ulici, na ktorej však nebolo živej duše a odtisol bránku plota, ktorá by vlastne mala byť zamknutá, no nikto to neriešil a potichu vkĺzol dnu. Potichu - pokiaľ mu to dovoľovala rozkývaná vrzgajúca bránka.

Predral sa cez vysokú trávu a zaklopal na dvere. Ak je niekto dnu, snáď mu otvorí.

Klopaním sa dvere pohli, boli len privreté. Otvorili sa síce len na maličkú škáročku, no Aurel niečo zacítil. Priložil ruku do škáry vo dverách a pocítil jemný prievan.

"Asi bude niekde otvorené okno, alebo spustený ventilátor," pomyslel si najprv, no potom sa zarazil. "Čo mi šibe? Ventilátor vo februári...?"

Chcel vojsť dnu, no opäť sa zarazil. Obzrel sa a keď sa uistil, že ulica stále zíva prázdnotou, odhodlal sa a urobil prvý krok.

Ťukol do dverí a tie sa roztvorili úplne. Vošiel do tmy a zavrel oči. Nevedel, prečo ich zavrel, no pripadalo mu to takto správne. Keď ich opäť otvoril, bola tma. Jasné, čo iného mohol čakať? Že sa rozosvieti ako keď luskne prstami?

Luskol prstami. Nič.

Zasmial sa a pokrútil hlavou: "Aurel, ty si sa snáď zbláznil! Lúskaš tu a dúfaš v hlúposti? Radšej pohľadaj vypínač."

Zašmátral rukou a naozaj, na stene ho našiel. Stlačil ho a čakal.

Postupne sa začali rozsvecovať svetlá. Čo uvidel, ho prekvapilo.

Očakával malú miestnosť plnú všelijakých harabúrd, možno záhradných pomôcok, keďže to bol zjavne záhradný domček.

Namiesto toho však uvidel len chodbu. Najdlhšiu chodbu akú kedy videl. A po oboch stranách ju lemovali dvere.

"Váu," zašepkal do ticha. "váu..váu..áu...áu..." zašepkala ozvena.

Nevedel, ako dlho tam stál, no keď sa prebral z prvého prekvapenia, vydal sa po chodbe rovno. Chcel krokmi odmerať, aká je dlhá. Čím dlhšie išiel, tým rýchlejšie, no zdalo sa mu, akoby neprešiel ešte ani pätinu. Pomaly prešiel do klusu, rozbehol sa, no ako sa popri ňom z oboch strán mihali šedé dvere, zakrútila sa mu hlava a musel zastaviť.

Nevedel pochopiť, ako sa takáto dlhá chodba vmestila do maličkého domčeka. Pripadal si, akoby bežal na bežiacom páse a okolo neho stále tie isté dvere a dvere a dvere...

Dvere.

Nechcelo sa mu ešte vracať sa späť, no ani pokračovať ďalej, keďže nevedel, dokiaľ siaha chodba. A kam inam by išiel?

Dvere.

"Je tu predsa mnoho dverí, prečo jedny neskúsiť otvoriť?" pomyslel si.

Podišiel k jedným. Nevidel na nich nič zvláštne. Obyčajná matná kľučka z mosadze, drevo šedej farby. Všimol si, že hore čosi vyrezané, no z diaľky to nemohol rozoznať. Keď sa pohol bližšie, rozlíšil číslo 10021 a za ním písmeno G.

Začudoval sa, no nejako si tým nelámal hlavu.

Položil ruku na kľučku a zistil, že je teplá, aj keď kov by mal byť predsa chladný.

Aspoň mu šla príjemnejšie do ruky.

Dvere otváral pomaličky, najprv len na medzierku, díval sa do zeme.

Ako ich otvoril, hneď do nich smelo vošiel. Očakával ďalšiu chodbu, alebo miestnosť.

Zarazil sa však.