Tajomstvo diamantovej pečate

2. časť

Ráno vo štvrtok sa rozhodol, že pôjde do školy pešo. Chcel sa jej úplne vyhnúť. Už ju nechcel vidieť. Zďaleka obišiel autobusovú zastávku a za jej domom sa ani neobzrel. Keď bol na konci ulice, prefrčal okolo neho autobus číslo 62. Do školy prišiel o 15 minút neskôr, keďže nešiel na autobuse. Bolo presne 7:45. S posledným zvonením vbehol do školy, kývol vrátnikovi a prezul sa. O 7:47 vrazil do triedy a s úľavou si vydýchol, lebo učiteľka opäť meškala.

Cez veľkú prestávku ju zbadal. Pohľad na jej mahagónovo hnedé vlasy ho vždy rozrušil. Tak tomu bolo aj teraz.

''Zina,'' zašepkal priam zbožne jej meno. Všimol si, že vyzerala unavene a vystrašene, neustále sa obzerala za seba a podchvíľou zívala. Chcel si hneď zapísať tú náhlu zmenu v jej správaní, siahol do vrecka po zápisník a pero, keď na polceste mu zmeraveli ruky. Uvedomil si, že je už tomu koniec. Len ťažko sa mu otáčalo ku nej chrbtom, no premohol sa a odišiel do druhej časti školy.

Premýšľal, čo urobí so svojím zápisníkom. Nechcel vyhodiť štyri roky skúmania, tak sa rozhodol, že si ho nechá, no zaviazal sa sám sebe, že do neho už nikdy nepozrie.

V noci sa mu o nej snívalo. Bol to veľmi zvláštny sen. V tom sne ju pozval na pizzu, no ona ho odmietla so slovami, že ju zradil a že mal ešte chvíľu vytrvať. Zobudil sa nadránom a na sen si vôbec nespomínal. Ostal v ňom potom len prázdny a čudný pocit.

Dvere na jeho izbe sa s tichým vrzgotom otvorili. Dnu nenápadne vkĺzla malá postavička. Pribehla ku Aurelovej posteli a zakričala do chumáča čiernych hustých vlasov na vankúši:

"Vstááááváááááj! Vstávaj, už je ráno a ide sa na výýýýýlet!"

Strhla z neho perinu a behala mu s krikom po izbe. Aurel sa oťapene posadila žmúril do svetla.

"Anita, prosím ťa, čuš!"

Anita ho nebrala na vedomie a naďalej vrieskala, až kým sa okná nezatriasli v rámoch. Aspoň tak to videl Aurel.

"Nehulákaj, ty strašidlo! Poď sem!"

Aurel schytil do rúk útle, päťročné telíčko a pevne jej stisol ústa, čím dosiahol ešte vyšší a hlasnejší ryk. Anita kopla brata do brady. Pustil ju a ona naďalej vrieskala.

Ozval sa zdola krik a za chvíľu bolo počuť mamin dupot.

"Aurel! Prečo ju tam trápiš?"

Mamina rozhorčená tvár sa zjavila v izbe. Anita jej skočila do náručia.

"Mami, mami, on ma začal biť, lebo som ho omylom zobudila..."

"Neklam, ty decko!" prerušil ju Aurel. Mama na neho prísne pozrela.

"Nebuď k sestre hrubý, nie je to pekné." S týmito slovami sa obrátila a vyšla so sestrou von.

"Mama, prečo jej stále uveríš?" zakričal za ňou.

"Raňajky máš na stole. O pol hodinu vyrážame," odvrkla, ignorujúc jeho otázku.

Aurel sa zamračil a zatvoril za nimi dvere. Kým sa obliekal, premýšľal, kam idú. Potom si spomenul. "Ach, áno. Do Henrichoviec k strýkovi a pratete... Ďalší zabitý víkend."

Lenivo sa vliekol dole schodmi, keď naňho z obývačky zavolal otec.

"Aurel, poď sem."

"Idem sa naraňajkovať."

"To počká. Pár minút ťa nezabije." Aurel prevrátil očami. V obývačke otec čítal metské noviny a pil kávu. Bol už oblečený a vychystaný na cestu.

"Ty ešte nie si oblečený?" zdvihol obočie, keď ho uvidel v teplákoch.

"Prečo ideme tak skoro? Veď je ešte len pol ôsmej."

"Nie je pol ôsmej, je sedem tridsaťšesť." Jeho otec bol strašný pedant. "Nič to, len si potom pohni. Vlastne som ťa o niečo chcel poprosiť."

"Mohol by si sa konečne vysloviť? Už nemám toľko času," netrpezlivo podupkával nohou.

"Len pokojne, nebuď nervózny. Takže ako iste vieš, vzal som si dnes voľno a tým som vám predĺžil víkend, lebo ideme do Henrichoviec. Viem, že ku strýkovi a pratete nerád chodíš, lebo ti je tam otupno a nudíš sa, ale tentokrát tam nejdeme len kvôli nim.

"Otec, nemohol by si to prosím zrýchliť?" prerušil ho Aurel.

"Ach, jasné prepáč. Takže ja som ti len to chcel povedať, že tentoraz tam s nami bude aj tvoja sesternica a bratranec a my vlastne ideme po nich, lebo sa majú nasťahovať do Bretovíc, presnejšie, do Oľginho domu, lebo vieš, že ich rodičia sú preč, a u mojej sestry už ostať nemôžu, lebo sa vydala a idú s manželom bývať inde, tak sme sa podujali, že ich dočasne nasťahujeme do susedstva, konieckoncov, Kamil je už dospelý a o nich dvoch sa dokáže postarať aj sám a keby niečo, potrebovali tak..."

"Čože?! Počkaj, spomaľ na chvíľu, nestíham absorbovať všetky tie informácie čo si mi práve... Chceš tým povedať, že Kamil s Kamilou budú bývať tu?" radostne sa ho spýtal.

Otec sa zasmial jeho vzrušeniu. "Nie celkom tu, ale v dome tety Oľgy, ona im ho necháva na splátky."

"Teta Oľga tu už nebýva?" začudoval sa Aurel.

Otec si ho premeriaval. "Aurel, ty kde žiješ? Odišla bývať ku chorej mame, asi pred mesiacom." Pokrútil hlavou.

"To znamená, že Kamila bude chodiť s tebou do školy. Kamil má už len spraviť poslednú skúšku, potom ukončí vysokú a ide si hľadať prácu. Tu si skôr nájde zamestnanie, než v Henrichovciach," povedal pomaly. "A my ideme do Henrichoviec, aby sme im pomohli presťahovať sa sem."

"Špica," poznamenal Aurel. Otec si vzdychol.

"Čo ku tomu dodať? Iba ak: pohni si, lebo už je sedem štyridsaťštyri!"

Aurel sa zasmial a pobral sa do kuchyne. Úprimne, bol rád, že si predĺži víkend a oddýchne zo školy a že sa v Henrichovciach vďaka Kamile a Kamilovi nebude nudiť, teda ani myslieť na Zinu.

"Ach, Zina," vzdychol si, no nič tým nemyslel.