Tajomstvo diamantovej pečate

24. časť

Podlaha bola z tvrdého kameňa, na miestach sa vyskytovali mláky neidentifikovateľnej tekutiny. Steny boli nerovné, chladné, tvrdé... Nič nevidel, nič nepočul. Ehen stratil pojem o čase. Mal pocit, že odkedy sa za ním zavreli dvere, prešlo už minimálne pár dní. Najprv nezadržateľne vzlykal, no neskôr sa upokojil a snažil sa roztriediť si myšlienky. Uvažoval, kto je a čo tu hľadá.

Premýšľal o Diamantovom Kráľovi, o jeho dávnom priateľovi, ktorý mu bol vzorom, a čo pre neho všetko urobil. "Zachoval som sa ako tupec," zašepkal po chvíli. Spod viečka mu vykĺzla slza a s čľupnutím dopadla do mláky. Premýšľal, kedy nastal zlom v jeho živote, keď začal zabíjať a rabovať. Keďže bola tma a ticho, otravné myšlienky sa spájali do nesúvislých obrazov, ktoré sa menili na spomienky, na krutú realitu, ktorú kedysi on, Veľký Ehen, sám svojou hlúposťou a pýchou vytvoril. Myslel si, že môže všetko – bol národný hrdina...

Pred očami mal všetky hrôzy, ktoré popáchal a to ho ničilo, to ho v srdci ranilo. Lebo až teraz sa mu začali vybavovať dôsledky jeho činov. Nechcel na to myslieť, chcel na to zabudnúť, no nešlo to, tma bola príliš veľká na to, aby videl pred očami niečo iné.Chytil sa za hlavu.

Pred očami sa mu nakoniec vynorila známa tvár, v spomalenom zábere kričiaca o pomoc, rukami zopínajúc, postava kľačiaca pre ním...Zbytočne. Bez mihnutia oka sa nad ňou zahnal. Bezvládne telo pofŕkané hustou tmavočervenou krvou dopadlo na zem s tlmeným buchnutím, naposledy ním šklblo a vypustilo život. Ehen v panike vykríkol, keď sa díval do prekrásnych očí, v ktorým už nesvietila ani iskierka života. Najhoršie bolo zistenie, že sa to stalo jeho vlastným pričinením. Až teraz, keď sedel sám v tmavej studenej cele, sa mu vybavila táto spomienka, na ktorú si roky nemohol spomenúť. Prišlo mu zle zo seba samého. Nespomínal si na meno tej ženy, no vedel, že on bol tým, kto jej vzal život.Bez mihnutia oka...

"Kedy som sa stal takým zverom?!" zvrieskol do ticha a rozplakal sa.

Chytil si vlasy, v návale hrôzy si buchol hlavu o stenu. Necítil bolesť, ani lepkavosť krvi, ktorá mu stekala po zátylku. Zmietal sa na zemi v úzkosti a stokrát sa zaprisahal, že keby mohol vrátiť čas, v živote by to nezopakoval, že radšej by si vzal život než niečo také znova urobil...

Márne.

Potom si uvedomil, koľko ľudí ho musí za to všetko nenávidieť, bez ohľadu na to, že kedysi bol hrdinom. Veľký Ehen? Ten je už dávno minulosťou. Bol ešte mladý a pochabý, keď si myslel, že môže všetko. V mysli sa preniesol o dvanásť rokov dozadu, do čias hrdinov, no najmä do čau svojho hrdinstva.

Mal len 17, bol to vlastne ešte len chlapec. Všetci ho oslavovali, skladali na neho piesne, celé ódy, urodzení páni mu dávali do darov svoje pozemky a paláce... Obyčajní ľudia mu dali prezývku Hrdina Hrdinov. Pamätal si, že v ten deň mal ísť na návštevu k Diamantovému Kráľovi. Veľmi sa na to tešil, stretnúť sa s vládcom krajiny to nie je len tak, kto sa s Kráľom stretol, už bol niekto, už mal šancu, že si ho Kráľ obľúbi a tým pádom by sa mohol stať aj rytierom... Keby ho Kráľ vyznamenal. A on by ho aj vyznamenal, keby sa bol dostavil. A on vy sa aj dostavil, keby...

No, tak na toto si už nepamätal. Prečo sa vlastne nedostavil? Keby sa dostavil, nikdy by sa z neho lotor nestal. Nevedel, ako k tomu presvedčeniu dospel, no mal také tušenie.

Presunul sa o dvadsaťpäť rokov dozadu. Mal štyri roky, otcova veľká ruka držala tú jeho ako vo zveráku, kráčajúc vedľa seba. Pamätal si na to, ako nestíhal za otcom, jeho štyri krôčiky ako otcov jeden. Nevybavoval si jeho tvár, vedel len, že mal na sebe čierne vyblednuté nohavice s čiernym tričkom a v druhej ruke držal ružu čiernej farby a biedneho výzoru, s dotrhanými lístkami a ovísajúcou hlávkou. Kráčali spolu hore strmým kopcom, otvorili čiernu bránku.Po chvíli zastavili pred dierou v zemi. Chcel do nej nakuknúť no bál sa, že by ho bol otec vytrestal, preto len nesmelo pokukoval očkom. Prišli tam aj ďalší ľudia, celí v čiernom. Zopár z nich spustili ošumelú drevenú truhlu dolu do diery. Zahrnuli dieru hlinou a navrch postavili kamenný náhrobok. Niektorí ľudia aj plakali. No on s otcom nie. Aspoň si nevšimol, že by jeho otec plakal. Jeho otec totižto nikdy neplakal. Často chcel byť ako on. Na kamenný náhrobok jeho otec položil čiernu ružu. Chvíľku tam postáli a potom šli domov. Doma panovalo nezvyčajné ticho. Sedel na lavičke, ticho si pospevujúc detskú pesničku, kolísal dieťatko zabalené do periniek, uložené v kolíske.

Už len tá myšlienka ho uspávala...