Tajomstvo diamantovej pečate

22. časť

Venujem @ToriVampirek

Kráčali za postavou, ktorá ich viedla pozdĺž veľkej siene z čierneho mramoru s vysokánskym stropom. Ich kroky sa niesli v hrozivom tichu, klopkajúce kamene na ich nohách sa každým nárazom o podlahu na spodku trochu rozdrobili, nechávajúc tak za sebou sivú prašnú cestičku.

Postava mala na sebe ťažké čierne topánky s gumenou podrážkou, ktorá sa nehlučne odlepovala od čierneho mramoru, preto nevydávala žiadny zvuk.

Najprv si mysleli, že ich postava na mieste zabije, no keď prešli bránou a vošli do pevnosti, do veľkého hradu z čierneho mramoru, zažiarilo v nich svetielko nádeje. Uľavilo sa im, keď už necítili na pokožke ostré kvapky dažďa, keď už konečne nemuseli žmúriť oči do hmly. Avšak keď vošli do hradu, zarazilo ich, keď ich ovanul mŕtvolný chlad. Postava ku nim celý čas neprehovorila.

Prešli celou sieňou, zastali pred strmými schodíkmi, vedúcimi k obrovskému čiernemu trónu.

Opäť sa zablyslo. Mysleli si, že búrku zvnútra neuvidia, no keď im blesk ožiaril tváre, zbadali čierne vitrážové okná, ktoré ich obklopovali na stenách siene.

Postava vyšla hore schodmi, zatiaľ čo oni zostali dole. Po chvíli uvideli, ako sa okolo nich zapaľujú sviečky. Pri ich mihotavom svetle zbadali, ako niekto sedí na tróne.

"Kto ste?" Ozval sa niekto slabým, zachrípnutým hlasom.

Videli tiež, ako sa ku sediacemu človeku na tróne naklonila postava stojaca vedľa neho.

"Poďte bližšie," počuli chrapľavý hlas znova. Neistými krokmi sa vybrali hore schodmi. Zastali len niekoľko schodov od trónu.

Na ňom sedel muž s chorobne bledou pokožkou. Strapaté čierne vlasy mu zvláštne stáli. Mal sklené oči a na tvári mal kvapky potu.

Oblečený mal čierny tenký kabát, ruky mu ozdobovali čierne kožené rukavice. Na nohách mal podobné čierne topánky, aké mala postava vedľa neho.

Muž mohol mať okolo tridsiatky.

Postavil sa z čierneho trónu a ukázal na nich prstom. "Kto ste a čo tu chcete? Ako ste sa opovážili vojsť do mojej zóny?"

"Skôr my by sme sa mali spýtať kto ste vy?" nabrala odvahu Kamila.

"Kto som ja?! KTO SOM JA?!" Z muža agresivita priam sršala.

"Vy nepoznáte Ehena, Veľkého Ehena? Smrť na vás! Smrť na vás!" Zišiel z trónu a zlostne kopal do všetkého, čo mu prišlo do cesty.

Zahrešil, keď narazil o veľký železný stôl. Vyčerpane si odfúkol a sadol si na stoličku, pričom buchol päsťou do stola.

Vystrašene ho pozorovali.

"Áno, moje meno mnohí zabudli. Kreténi!" Rukou pokynul postave, mužovi, aby podišiel k nemu.

"Kto je to?" opýtala sa Kamila s pohľadom upretým na postavu. "A prečo nás ku vám priviedol?"

"Je to len Pútnik," mávol rukou Ehen. "Ja som mu prikázal aby vás ku mne doviedol. Vošli ste na moje územie!" opäť sa rozkričal.

Zina k nemu smelo podišla a položila mu ruku na spotené vlasy.

"Ja ťa poznám Ehen, alebo si už na mňa nespomínaš?"

Uprel na ňu zastretý pohľad.

"Takže ty," zachripel. "Vravíš že ma poznáš, hej?" sucho sa zasmial.

"Pane, to je Zina, dcéra Diamantového Kráľa, pamätáte si?" šepol Pútnik.

Ehen akoby ožil. "Zina?" spýtal sa. "Si to naozaj ty?" Vzal od Pútnika lampáš a priložil jej ho ku tvári. Vzdychol.

"Si."

Následne ju objal, zaboril si tvár do jej vlasov a začal vzlykať.

Zina sa tvárila bezradne.

"Prosím, prosím, však ma odtiaľto nejako dostaneš?" kvílil. "Neviem, na čo sa tu hrám ale... ja už takto nemôžem ďalej žiť, toľkým ľudom som ublížil, toľkých okradol, toľkým zabil..."

Stále ju stískal a prosil.

Keď už mala Zina pocit, že sa čoskoro zadusí, odtlačila sa od neho. Ehen pred ňou padol na kolená a plakal.

Zina bola v pomykove, nevedela, ako má reagovať.

Toto mal byť Ehen?

Ten, o ktorom ju učil otec, o ktorom sa spievali oslavné piesne, ktoré zložili ešte za čias jeho hrdinskej mladosti, ktorého činy ohúrili celé svety?

Napokon si ku nemu čupla a chlácholila ho. Pritom premýšľala, ako ďalej.

Z jeho hrdinského niekdajšieho ja, ostala zúfalá troska. A možno aj trochu psychopat.

"Zabil?" spýtala sa ho neveriacky.

Vtedy si spomenula. Vybavila sa jej spomienka z detstva, mohla mať možno sedem rokov.

Chystala sa zabúchať na dvere. Zarazila sa však, keď počula, ako sa otec s niekým rozpráva. Priložila ucho k drevu a načúvala. Počula dva hlasy - otcov a ešte nejakého muža, no nerozoznávala slová. Priložila oko ku kľúčovej dierke, no videla len čierny kabát. Zrazu sa prudko otvorili dvere a niekto do nej narazil. Zmätene ustúpila a šúchala si boľavé miesto na hlave.

"Prepáč, ublížil som ti?" sklonil sa ku nej niekto. Keď zdvihla zrak, dívala sa do tých najkrajších zelených očí, aké kedy videla. Rýchlo pokrútila hlavou.

Mladík v čiernom kabáte sa zdvihol a so smiechom jej postrapatil vlasy. Vytiahol odkiaľsi lízanku a podal jej ju. Usmiala sa na neho.

Úsmev jej však na tvári zamrzol, keď uvidela svojho otca, ktorý sa vynoril mladíkovi spoza chrbta a mračil sa na neho. Mladík si všimol jeho pohľad a rýchlo sa rozlúčil.

Spomínala si taktiež, že toho muža videla potom ešte zopár ráz, v komnate jej otca. Niekoľkokrát ich počula v družnej horlivej debate, inokedy sa hádali. Vždy jej priniesol nejakú hračku alebo sladkosť.

Raz jej dokonca priviedol koníka, krásneho hucula. Vtedy ho videla naposledy.

Až neskôr jej otec povedal, že to bol Ehen. Čudovala sa, ako je to možné, že Veľký Ehen navštívil jej otca. Stále si však povedala: "Môj otec je predsa kráľ a ja som princezná, čo je na tom?" Tak sa uchlácholila.

No nevedela, že Ehen nechodí za jej otcom len na priateľské návštevy. Aj keď načúvala, cez ťažké dvere z hrubého dreva nepočula ani slovo.

A teraz tu pred ňou kľačí. Ehen. Veľký Ehen v prachu. Prosiaci o milosť.

Vedela, že podľa zákona každý, kto zabil, má byť zabitý. Prinajlepšom zavretý do väzenia.

'Je to blázon,' pomyslela si smutne.

Dokonca aj niekdajšia farba jeho zelených očí sa kdesi vytratila...

Začala mať pochybnosti, či to je naozaj on.