Tajomstvo diamantovej pečate

15. časť

"Niekto sem ide," zašepkal Aurel. Chvíľu stáli nehybne v tichosti.

Svetielko sa zmenilo na svetlo. Z tmy sa vynorila sviečka. Aurel na chvíľu dúfal, že v tomto svete konečne nájdu niekoho, koho by sa mohli na všetko opýtať. Mýlil sa.

Sviečka bola pripevnená na akýchsi kovových tyčiach na kolieskach. Váhavo pred nimi zastala, kolieska pri brzdení zavŕzgali.

Kamila obdarila Aurela spýtavým pohľadom.

"Tak toto je teda trápne," zamrmlal si popod nos. "Pffff!"

"Sviečka? Čo to má znamenať?" rozhorčovala sa Kamila.

Aurel sa ku nej obrátil. "Buď rada, že aspoň sviečka. Aj keď, radšej by som uvítal nejakého živého tvora, lebo tá prázdnota ma ubíja."

"Čo myslíš tou prázdnotou?"

Kamil sa jej zdôveril. "Je to už neviemkoľký svet a my sme stále nestretli ani živú dušu! Nepríde ti to zvláštne?"

"Stretli sme dušu," namietla Kamila.

"Čože?!" nechápal.

"Dievčatko z krajiny drakov," vysvetlila, "nepamätáš sa? Tí jazdci. Ukryli sme sa pred nimi."

"To áno," uznal, "ale neprehodili sme s nimi ani pol slova. A ja by som už chcel vedieť, o čo tu ide. Čo ak sa s nami niekto zahráva? Čo ak... je to pasca?"

Kamila mávla rukou. "Zbytočne sa obávaš."

Chystala sa ešte niečo povedať, keď si všimli, že sviečka sa pohla smerom do tunela. Kolieska opäť zaškrípali a tyče sa stratili v tme.

Kamila vykročila za sviečkou. "Hej, kam ideš?" chytil ju Aurel za rameno, no ona mu neodpovedala, ani sa neotočila.

Aurel chvíľku postál, no keď videl, že Kamilu nepresvedčí, pobral sa za ňou.

Kamila tvrdohlavo nasledovala mihotavé svetlo sviečky.

Ako kráčali, Aurela sa celý čas držal pocit stiesnenosti. Stále mal pocit, že ich niekto sleduje, že sa za nimi niekto zakráda. Ledva sa premáhal, aby sa podchvíľou neobzeral.

Raz sa mu dokonca zazdalo, že sa mu poza chrbát mihol tieň. Preglgol.

Kamila spomalila. Zdalo sa, že kráčajú už celú večnosť. Celý čas upierala pohľad na krehký mihotajúci sa plamienok, až sa jej z toho rozslzili oči. Ani raz neklipla viečkami.

Celý čas nepreriekli ani slova.

Po nekonečných minútach, možno hodinách, ako sa Aurelovi zdalo, zacítili sviežejší vzduch, akoby sa ochladilo. Vzápätí im po tvári prebehol studený vietor, plamienok zablikal a zhasol. Ostali ponorení v úplnej tme.

"Ups," zašepkala Kamila a zastala.

"Ups?!" zhrozil sa Aurel. "Takže ty povieš len 'ups'?? Práve sme skončili, sme stratení..."

"Neblázni, Aurel. Veď sme už skoro na konci," snažila sa ho upokojiť.

"A ty to odkiaľ vieš?"

"Prievan," poznamenala. "Za chvíľu odtiaľ vyjdeme. Pôjdeme len rovno - nemôžeme sa stratiť."

"Ale čo ak je na konci tunela pasca?? Čo ak jej práve lezieme do gágora?!"

"Už ma vážne štveš! Ak ťa to upokojí, tak mňa by tá 'pasca' zožrala ako prvú. Keby sa niečo stalo, dám ti vedieť, okej? Ty jej zatiaľ zdrhneš," snažila sa ho upokojiť. Napokon stíchol a odovzdane kráčal za ňou.

"A láskavo mi nestúpaj na päty!" oborila sa na neho.

"Prepáč," poznamenal sucho. Nemal už náladu na tmu, rozčuľovala ho, bál sa jej.

'Asi mám klaustrofóbiu' pomyslel si.

Opäť cez nich prešiel studený závan vetra. Obaja to pocítili, akoby ich rezali žiletky. Striaslo ich. Kamila si začala šúchať dlane o seba.

"Nezdá sa ti, že je tu nejako zimšie?" spýtala sa ho. Aurel neodpovedal, no myslel si to isté.

Po pár minútach uvideli svetlo.

"Aaaaaach, konečne východ," potešil sa Aurel. Kamila sa len usmiala. Aj ona bola šťastná, že sú konečne vonku.

Pridali do kroku. Chlad bol stále ostrejší.