Dívali sa do modrých plameňov, až kým im nezačali slziť oči. Potom z neho zrak spustili a pozreli sa na seba navzájom. Aurel čítal Zine hrôzu v očiach, prekvapenie aj strach.
"Ty si našiel diamant starých kráľov," šepla Zina, keď sa zmohla na slová.
Aurel zvedavo naklonil hlavu. Zina sa nadýchla, aby mu to vysvetlila, no vtom zbadala človeka, čo sa k nim približoval. Zarazila sa.
"Schovaj to!" prikázala mu.
Človek už bol len pár metrov od nich. Nebol to nikto, koho poznali. Vysoký muž v stredných rokoch, oblečené mal šedé sako a na hlave sivý tvrdiak. Na očiach mal slnečné okuliare, aj keď v tomto ročnom období to bolo viac než zvláštne.
Keď prechádzal okolo nich, spomalil.
Odvrátili pohľad.
Aurel sa pozrel na hodinky. Už meškal.
"Zina, prepáč, musím ísť. Stretneme sa zajtra, dobre?" Prikývla. "Pri záhradnom domčeku," stihla šepnúť skôr, než sa obrátil na odchod.
- - -
Jeho slabé telo trpelo v úzkom priestore. Jeho unavené pľúca horeli. Jeho slepé oči štípali. Jeho hlas bol stratený.
Jeho zdevastovaná myseľ nevnímala, čo sa deje. Jediné však, čo vedel bolo, že sa odtiaľ musí dostať.
Nedokázal to však. Ruky aj nohy mu vypovedali službu.
Dochádzal mu kyslík. Ležal na čiernom mramore a pregĺgal všetky bolesti.
Zavše začul ostrý, uštipačný smiech. Inokedy rinčanie kovu o kov.
Náhle sa jeho telo zdvihlo do vzduchu. Pocit z nedostatku miesta sa vytratil. Hlavu mu zrazu schytili niečie ruky. Odrazu sa mu nechty zaryli do spánkov a cítil, že všetko dobré, čo v ňom bolo, prchá von. Jeho srdce sa lámalo a duša kvílila. Pocit bezmocnosti a bezradnosti bol neuveriteľne strašný.
Prechádzal premenou.
- - -
Svitanie sa predralo pod Aurelove viečka a narušilo mu spánok. Pohol sa, no telom mu prebehla slabá vlna bolesti. Mal strašnú svalovku po celom tele. Nevedel, čo mu to spôsobilo.
'Čo som včera robil? Alebo žeby som bol v noci námesačný?' pomyslel si. Pri tejto myšlienke sa musel uškrnúť. Nie. Námesačnosť ho netrápila.
Trápila ho len jedna vec. A to bola tá, že predtým, než pôjde do školy, nemôže zájsť za Zinou.
Pohľadom zavadil o digitálne hodinky pri jeho posteli.
07:15.
"Došľaka!" skríkol. Razom sa prebudil. Samozrejme, že nestíha ísť za Zinou, ledva stíha do školy. Za polhodinu sa nestihne dať dokopy a prísť do triedy.
'Prečo ma len nikto nezobudil?!'nadával v duchu.
Ako by aj niekto mohol. Rodičia boli v práci a Aneta v škôlke.
Rýchlo si nahádzal veci do tašky, zjedol raňajky a ponáhľal sa na zastávku. No just, akoby niekto nechcel, aby stihol autobus, skoro ho zrazil bager a musel ešte počkať, kým prejde na druhú stranu. Kým čakal, než bager prejde okolo neho, videl, ako mu odchádza autobus zo zastávky.
Dnes mal naozaj smolu. Musel sa trepať peši. Niečo po ôsmej dorazil do školy.
Smola ho celý deň neopúšťala. Dostal štvorku z fyziky (čo mu, mimochodom, zmarilo šance na opravu), poznámku za neskorý príchod, a ešte, akoby toho nebolo celkom dosť, na obede ho ktosi oblial tou hnusnou žbrndou, čo kuchárky rozdávali...
'Bomba deň,' pomyslel si sarkasticky, keď vychádzal zo školy. Mal namierené domov, no zabočil na Zininu ulicu. Nemohol sa jej dočkať.
Prešiel popri jej dome a premýšľal.
Z úvah ho vyrušil ruch na ceste.
Prázdny pozemok totižto vôbec nebol prázdny. Pobehovalo tam množstvo ľudí a okolo plota bola potiahnutá páska a nápisom – VÝKOPOVÉ PRÁCE, NEVSTUPOVAŤ!
Aurel zvedavo prišiel bližšie. Na pozemku boli dva bagre a mnoho robotníkov v helmách.
Niečo mu tu však nesedelo.
Nech si napínal zrak akokoľvek, neviditeľný záhradný domček s Chodbou nevidel.
Bol nenávratne preč.
KONIEC PRVEJ ČASTI
Táákže, sme na konci :D Aspoň teda, čo sa prvej časti týka...
Vďaka všetkým, čo pri mne stáli od začiatku až dokonca, vďaka všetkým za votes a komenty. :)
Stačilo rečí.
Cením si to. ♥
