Rýchlo do seba napchal hrianku a pohár mlieka. Ani sa nenazdal a bolo osem. Zbalil si veci pod minútou a o chvíľu už sedel na zadnom sedadle ich BMW-čka. O 8:02 vyrazili. Anita sedela pripútaná na podsedáku a veselo vyspevovala škôlkárske pesničky.
"Ako ďaleko to je, otec?" spýtal sa Aurel. Otec hodil očkom na GPS.
"Presne 210 kilometrov."
"Paráda," pomyslel si Aurel a strčil si do učí slúchadlá. Vypeckoval si Fall Out Boys.
"Tri hodiny hudby v kuse. Možnože sa mi podarí aj zaspať."
Ale nie. Po dvoch pesničkách FOB vypol a započúval sa do tónov Metal Opery od Avantasie. Hudbu vždy vedel prežívať naplno, najmä Avantasia bola jeho obľúbená a album Metal Opera poznal už naspamäť. Práve počúval In Quest For, keď dorazili na miesto.
Auto zastalo pred vysokým dvojposchodovým starým domom bledožltej farby. Aurel s odporom fľochol na opadávajúcu plesnivú odmietku, no vzápätí jeho pozornosť upútalo čosi iné. Popri dome viedol chodníček do záhrady. A nad chodníčkom sa po celej dĺžke tiahla kovová oblúkovitá konštrukcia obrastrená brečtanom. Vyzeralo to ako ako tajomný vchod do iného sveta. 'Žeby renovovali?' spýtal sa Aurel sám seba.
Odpásal spiacu Anitu a vzal ju na ruky. Mama s otcom sa rozprávali so strýkom, ktorý ich čakal pred bráničkou. Aurel bol ešte ohluchnutý z hlasnej hudby a plný powermetalu. Zaľahlo mu v ušiach, takže ich rozhovor počul akoby z veľkej diaľky.
Aurelov strýko bol mamin brat, približne v jej veku. Žil s jeho pratetou, lebo ona sa o seba už nevedela veľmi dobre postarať.
Vošiel do domu, položil Anitu do obývačky na gauč a zvítal sa s pratetou. Keď ju objímal, uvedomil si jej vetchosť. Veď koľkože môže mať rokov? 80? "Kamil s Kamilou sú hore," žmurkla na neho.
Aurel vybehol hore po schodoch. Naposledy tu bol pred dvoma rokmi. Matne si spomínal, kde je hosťovská izba a kde detské. Izba na ľavej chodbe mala otvorené dvere, tak do nej nesmelo nakukol. Čo mu prvé udrelo do očí, boli zmyselné, červeno-biele steny, potom obrovská posteľ uprostred izby, potiahnutá starodávnym bordovým zamatom. Bola to elegantná spálňa dospievajúceho dievčaťa, celá zladená do bordovej, červenej a bielej. Na všetkých stenách boli police napraskané knihami. Pri posteli okolo okna stálo obrovské zrkadlo. Na posteli sedela chrbtom ku dverám Kamila, na ušiach slúchadlá a hlavou pokyvkávala do akéhosi neznámeho pravidelného rytmu. Aurel sa jej potešil. Pristúpil bližšie a potiahol ju za blond vlasy vyčesané do vysokého konského chvosta, ktorý sa jej kyvotal zo strany na stranu.
Kamila sa prudko otočila, zachmúrila sa, no keď ho zbadala, tvár sa jej vyjasnila, strhla si z uší slúchadlá a hodila sa mu okolo krku.
"Aurel! Nestraš ma! Chýbal si mi, ty môj najmilovanejší bratranček! Nevidela som ťa celú večnosť!"
"Najmilovanejší? Si myslím! Veď som aj tvoj jediný!" Aurel sa zasmial.
"Ukáž sa mi, ale si vyrástol!" Odstúpila od neho a skúmavo si ho premeriavala. Hrabla mu rukou do jeho havraních vlasov.
"Voľajako ti podrástli, čo?" spýtala sa ho pochybovačne.
Len sa zasmial a potiahol ju za blonďavý cop.
"Nemôžem uveriť, že som ťa nevidel skoro dva roky. Ako sa máš, Kamila? Stále počúvaš Metallicu?"
"A ty stále Avantasiu?"
"Jasné! Stará láska nezomiera." Štuchol do nej. "Veď to ty si ma na ňu pred rokmi nahovorila, tak sa netvár."
"Nemusel si ju počúvať." Žiarivo sa na neho usmiala.
"Keď pri tebe sa to nedalo. Keď si ju počúvala na celý dom..."
"Ale aha," ukázala na slúchadlá hodené na posteli. "Už nemusím počúvať nahlas. Kamil mi ich pred rokom kúpil na Vianoce," pochválila sa. "A strýko mi tieto Vianoce kúpil notebook."
"Notebook?! Ty máš ale šťastie... Odkiaľže na to beriete peniaze? Ktorú banku ste vylúpili?" spýtal sa so smiechom v hlase.
"Žiadnu banku," ozvalo sa spoza nich. Vo dverách stál Kamil. "Tvrdo som makal, jasné? Dva mesiace brigády ma tie slúchatká stáli."
"Kamil, nazdar," pozdravil ho Aurel.
"Sevas, kámo. No čo Aurel, ako sa máš? Pochváľ sa."
"Ja fajn, ale čo ty? Počul som, že ťa čaká skúška." "Áno, už posledná, v pondelok."
"Takže ty s nami nejdeš?" začudoval sa Aurel.
"Prídem za vami v utorok." "Kamil, nemôžeme ísť aj my s tebou až v utorok?" spýtala sa ho Kamila.
"Ty nie!" ukázal na ňu. "A ty tiež nie," s úškrnom ukázal na Aurela. "Vy malí grobiani, len uliať zo školy by ste sa chceli," zasmial sa, "ale to sa vám nepodarí."
Aurel s Kamilou sa na seba pozreli a uškrnuli sa tiež.
