Túlala sa po Chodbe. Niekoľko predošlých nocí hľadala zvyšky temna vo svetoch. Trom svetom zahatala dvere vlastnoručne vyrobeným múrom. Nemohla totižto použiť čary, dokonca ani tie jednoduché, jediné, ktoré poznala. Inak by múry nevydržali a nemalo by to zmysel.
Každý panovník to robil ručne. A dvere vždycky držali. Žiadne temno ich nezvalilo.
'Zatiaľ' smutne si pomyslela Zina.
Snívalo sa jej o Aurelovi a Kamile. V tom sne sa hádali. Cítila od Aurela zamietavý prístup. Keď sa zobudila, vedela, že od neho sa už pomoci nedočká. V kútiku duše síce dúfala, no nerobila si veľké nádeje.
Včera objavila svet, ktorého dvere nevydržali temno, ktoré do nich búšilo a vyvalilo ich z pántov, rovno pred jej očami.
Dvere vybuchli. Zina ostala vystrašene stáť, keď sa po chvíli spamätala a urobila na ich mieste provizórne dvere z čarov. Snáď vydržia, kým niekoho na pomoc nájde.
- - -
Aurel jej držal ruku, keď sa prebudila. Ani na neho nepozrela. Vlastne, nepozrela na nikoho. Len sa dívala nad seba. Prihovoril sa jej. Nereagovala.
Kamil držal sestru za druhú ruku. Nič nevravel.
Vtom vošiel do izby lekár.
"Jej stav je stabilizovaný, nie je v ohrození života," prihovoril sa im. Aurel ho počúval len na pol ucha.
Vraj ju našiel kostolník v istom kostole vo zvonici, celú stŕpnutú, odpadla.
Nič viac nevedia. Ktovie, ako dlho tam bola. Asi celú noc. Nechajú si ju na pozorovaní ešte aspoň týždeň.
Keď odišli z nemocnice, Aurel šiel odprevadiť domov Kamila. Keď sa vracal, prechádzal okolo prázdneho pozemku. Nevdojak mu na ňom spočinul zrak, spomalil, no vzápätí pokrútil hlavou a zrýchlil do kroku.
Nechcelo sa mu teraz na to myslieť, chcel ísť domov a spať.
- - -
Ten chlapec sa volal Niko. Mal blond vlasy a modré oči. Taký priemer. No hlavné bolo, že vedel držať jazyk za zubami, keď bolo treba. Bol zručný a rýchly, vcelku silný, takže by jej mohol pri akcii veľmi pomôcť.
Zatiaľ jej nepoložil ani jedinú otázku a to mu v hlave musela víriť celá stovka. Videla mu to v očiach. Poslušne kráčal Chodbou za ňou, sem-tam sa pozrel na nejaké dvere.
Zina náhle zastala. "Takže sa voláš Niko?"
"Áno," odvetil.
"Hmm, dobre."
Po chvíľke ticha sa opäť ozvala. "Rýchlo sa ma pýtaj, inak ti praskne od toľkých otázok hlava. Otázky mi nevadia, pokiaľ sú vhodne položené a pokiaľ sú jasné. Tak hovor," vyzvala ho so smiechom.
Niko chvíľu premýšľal. "Kam vlastne ideme?"
"To ti neskôr ukážem. A skôr, než ti to ukážem, ti musím niečo vysvetliť."
Vysvetlila mu všetko, čo vysvetľovala Aurelovi a Kamile. Jediný rozdiel bol v tom, že Niko ju neprerušoval otázkami. Ako sa blížila ku koncu, videla, že oči mu nežiaria zvedavosťou až tak, ako predtým. Vydýchla si.
Keď skončila, čakala, čo povie.
"Paráda," vyhŕkol. "Do ktorého sveta ideme teraz?"
Zina si odfúkla. "Do sveta, ktorý od priveľkého temna vybuchol. Vieš, potrebujeme vypátrať centrum toho temna a zničiť ho, aby sa nešírilo ďalej. Stala by sa katastrofa. No to ho najprv musíme nájsť, čo nebude až také ľahké, ako to znie."
"A ako ti v tom ja môžem pomôcť?"
"Ponesieš tento batoh," zaškerila sa na neho a podala mu napchatú tašku.
"Radšej to neotváram," poznamenal naoko vystrašene, "ktovie, koľko kameňov si tam zbalila..."
"Vieš, nie si veľmi ďaleko od pravdy..." zasmiala sa Zina.
Niko sa uškrnul a vyložil si batoh na plecia.
Keď zastali pred magickými dverami, ktoré Zina vyčarila, spadla mu sánka, a s hrôzou v očiach sa díval na svet za nimi.
"Tam máme akože ísť?" opýtal sa pochybovačne a ukázal prstom do mliečnej hmly.
"Áno," pritakala Zina.
Niko preglgol.
"Len ešte musím ísť niečo skontrolovať, počkaj ma tu."
Niko prikývol, pohľad neodtrhol od bieloby.
- - -
Dvere sa s vrznutím otvorili. Jeho oči oslepilo ostré svetlo. Zakrútila sa mu hlava a musel sa pridržať steny. Odvrátil hlavu od svetla. Začul tiché kroky.
Vtom pocítil, ako do neho niekto štuchol. Prudko sa obrátil a zbadal siluetu.
"Kto si?" zachripel.
"Priniesla som ti jedlo," začul šepot.
"Ty.....?!" Nevládal od hladu a hnevu ani zakričať. Premkla ho nevýslovná zlosť.
"Vypadni..." zmohol sa len na jediné slovo.
"Nechápem, prečo ma tak nenávidíš," poznamenala Zina ostro, "ja by som mala byť nahnevaná na teba."
"Ty na mňa, vravíš?" zašeptal a zasmial sa. Jeho smiech znel úboho, aj keď mal v pláne zasmiať sa zlovestne a pohŕdavo.
"Si nejaká drzá, Diamantová Princezná," jej meno ako keby vypľul.
Zina sa neovládla a v hneve ho schytila pod krk.
"Ešte...jedno...slovo...."
"A čo urobíš?" ozval sa priduseným hlasom. "Myslíš si, že sa ťa bo-..."
Zina pritlačila silnejšie a Ehen sa rozkašľal.
"Vyslobodila som ťa z tvojej nory v Údolí Tŕňov! Zavrela som ťa tu, a tu si v bezpečí! Nikto, kto by sa ti chcel pomstiť, ťa tu nenájde!"
Pustila mu krk a začala nahnevane chodiť od jedného kraja cely na druhý.
"Ignorovala som tvoje večné priestupky, rovnako ako aj môj otec a ty sa mi tu takto odvďačuješ? Keby som chcela, mohla by som ťa dať umučiť! Mohla by som ťa na mieste zabiť! Mohla by som si z teba spraviť otroka! Alebo monštrum! Toto je tvoja vďaka? Hanbi sa!"
Zina už takmer vrieskala. Keď skríkla poslednú vetu, stíchla a prerývane dýchala.
Ehen sa na ňu bez záujmu pozrel a poznamenal: "Už si skončila?"
Zina sa rozohnala a päsťou mu vrazila z celej sily do sánky. Ehen sa na ňu neveriacky pozrel, nadýchol sa, chcel niečo povedať, no vzápätí sa mu z úst vyvalila krv a on len niečo zaklokotal.
"Chcel by si niečo povedať?" spýtala sa ho s falošným úsmevom. Z očí jej sršali iskierky nenávisti.
Ehen vypľul krvavú zrazeninu na kamennú podlahu, opätoval jej úsmev, pričom odhalil červené zakrvavené zuby, a odvetil: "Keď si mala štyri roky si vedela triafať presnejšie."
Zina sa snažila nerozzúriť, no veľmi jej to nešlo. Celá v tvári očervenela. Snažila sa rýchlo zmeniť tému.
"Ty len ďakuj, že nie som taký tyran akým si bol ty niekedy," povedala tichším hlasom.
Nohou posunula tácku s jedlom pred neho. "A radila by som ti to zjesť. Pretože idem teraz na dlho preč a neviem, ako dlho tam budem, tak aby si mi tu od hladu nezomrel a potom sa na mňa nesťažoval, aká som ku tebe hnusná."
Obrátila sa na odchod.
"Dúfam, že sa z tej výpravy nevrátiš," povedal jej Ehen a snažil sa do hlasu vložiť čo najviac nenávisti a pohŕdavosti.
Zina už nechcela po ňom viac ziapať, tak ho na ceste späť aspoň opľula.
Uľavilo sa jej.
Keď za ním zamykala dvere, tešila sa, že jej aspoň pár dní nebude na očiach.
