Chcem druhú šancu |Dramione| ✓

Tam, kde niečo končí, niečo začína

Povavoval sa doma ešte ďalšie tri dni. Bol už zúfalý, pretože drogy vážne už nechcel, ale zároveň mal pocit, že ich chce. Jeho telo ich potrebovalo.

Každým dňom mu bolo horšie a horšie. Nutkanie...lákalo ho to, ale rozum mu hovoril, že by nemal. Telo však malo iný názor. Triasli sa mu ruky, veľakrát sa zasekol v polovici vety, pretože nevedel kde skončil, keď jeho myšlienky začali prúdiť inam, pod očami mal kruhy a v posledných dňoch sa k tomu pridalo to, že sa poriadne ani neudržal na nohách.

Zavrčal do vankúša, v ktorom mal práve zaborenú hlavu keď počul, ako mu nejaká sova ťukala na okno. Bolo len osem hodín ráno a on určite nehodlal vychádzať tak skoro z postele.

Lenže ťukanie pokračovalo a jemu to už začínalo liesť na nervy. Opätovne zavrčal, odkryl sa a svojimi bosými nohami stúpil na studenú podlahu. Len v teplákoch a bosý prešiel k oknu, kde sove list priam vytrhol zo zobáka.

Boli to dva listy. Na oboch bola ministerská pečať. Nevedel, či sa cíti na to, aby to otváral. Cítil sa dosť na hovno aj bez toho, aby čítal niečo z ministerstva.

Povzdychol si a prešiel miestnosťou k stolíku, na ktorý listy položil a odkráčal do jeho osobnej kúpeľne. Prvé, čo spravil bolo, že sa na seba pozrel v zrkadle. Chlapec zo školy, ktorý bol večne upravený a na jeho výzore mu záležalo snáď ešte viac, než na jeho známkach? Ten už bol dávno preč. Nahradil ho blonďak, ktorý mal červené, napuchnuté oči, pod ktorými mal vaky ako snáď ešte nikto nemal. Jeho oči boli prázdne a nebolo v nich skoro ani vidieť ich špecifickú farbu, keď ju celú zatemnila čiernota. Črty jeho tváre sa tiež zmenili.

Na chvíľu mu zrak padol na skrinku, v ktorej mal nejaké tie zásoby jeho medicíny, ktorú si sám naordinoval. Tak, ako celý týždeň ho to lákalo, ale pokušenie bolo nič, oproti tomu, čo mu hovorilo jeho vnútorné ja.

Znova sa pozrel do zrkadla a zamračil sa. Toto nebol Draco Malfoy, toto bola troska, ktorá z neho zostala. Už len prežíval zo dňa na deň a čakal na chvíľu, kedy vydýchne naposledy.

Keď konečne vyliezol z kúpeľne, tak sa znova zastavil u listov, ktoré mal na stole. Lenže, zase sa k tomu nedostal a šiel sa radšej prezliecť. Až potom, si zobral fľašu whisky, otvoril ju a odpil si z nej. Stále nespustil zrak z dvoch obáliek, ktoré mu ležali na stole.

Aj s fľaškou v ruke prešiel ku stolíku a zobral prvú z obáliek do ruky. Chvíľu si to len prezeral, než whisky položil a začal pomaly otvárať list. Postupne, ako čítal, tak mal stále väčšie a väčšie nutkanie k tomu, aby si odfrkol, čo aj po prečítaní urobil.

Samozrejme, že už to bolo definitívne. Poslali mu správu o tom, že sa má za dva dni dostaviť na súd. Úprimne to očakával skôr, ale vedel, že mu tento list príde.

Druhú obálku si premeral pohľadom. Čo to má byť? Nejaké informácie ohľadom toho? Že má právo na to, aby sa obhájil? Alebo, že práve naopak nemá právo používať vulgarizmy? Samozrejme, že ich použije!

Zaťal čeľusť, keď začal otvárať aj druhú obálku. Už podľa oslovenia, ktoré dotyčný použil, pravopisu a podpisu vedel, že je to od Hermiony.

Ahoj, Draco,

Chcela som za tebou prísť osobne, ale už dlhšiu dobu nie si v svojej kancelárii. Si snáď chorý? Ak áno, tak Ti želám skoré uzdravenie.

Potrebujem sa s tebou stretnúť. Nemôžeme to už ďalej odďaľovať. Dneska o deviatej ťa budem očakávať v mojej kancelárií. Prosím, príď. Musíme to prebrať.

Hermiona.

Po prečítaní si znova odpil z fľaše a skontroloval čas. Bolo za desať minút deväť. Poznal Hermionu moc dobre a vedel, že ho skôr prosila o to, aby prišiel. Poznal ju tak dobre, že vedel, že naňho bude čakať až pokým nepríde.

Ale ona asi nepoznala jeho. Mal ísť na ministerstvo? Teraz? Aby ho všetci videli? A myslela si, že je chorý. Mohlo ju napadnúť, že nechodí na verejnosť zámerne. Vážne jej bol už ľahostajný, keď na toto všetko ohľadom neho zabudla?

Niekde hlboko to bolelo, ale potlačil to. Rozhodol sa, že nikam nepôjde. Hermiona tam naňho môže čakať až do večera a on nepríde! A keď je to vážne takže naliehavé, tak môže prísť ona sem! Čo s ním chcela vôbec preberať? On už s ňou nemal o čom hovoriť.

Sadol si na posteľ a zamračene sledoval hodiny. Bolo deväť, štvrť a potom bolo pol desiatej, než vstal a prechádzal Manorom ku krbu, ktorým sa premiestnil pred svoju firmu, pretože do nej sa vážne premiestniť nechcel a nemal krb prepojený s ministerstvom.

Ignoroval všetky pohľady. Odhodlane kráčal ministerstvom. Stretol sa s Dianou, ktorá bola snáď jediná, ktorá sa naňho nepozerala s prižmúrenými očami. Pustila ho do jej kancelárie s tým, že ho už čakajú. Oni?

Len čo vkročil tak uvidel Hermionu, ktorá sa hneď postavila, Pottera, ktorý sedel na stoličke oproti nej a Pansy, ktorá sa na neho usmiala. Pozrel sa na Hermionu s nadvihnutým obočím.

Tá sa len zamračila. ,,Ešte ani nevieš prečo si tu a už sa celý trasieš," bolo prvé čo povedala a on si uvedomil, že to mal nejako zamaskovať. Schoval si ruky do vreciek a pre istotu sa oprel o stenu. Tentoraz to bola ona, ktorá nadvihla obočie pri jeho správaní. ,,Si v poriadku?" Spýtala sa vzápätí.

,,Vyzeráš hrozne, Draco." Pridala sa Pansy, ktorá sa rukami oprela o stôl a pozerala sa na neho.

Zamračil sa. ,,Díki, Pans. To človeka poteší," obzrel sa po všetkých. ,,Vysvetlí mi už niekto, že prečo som tu?"

Hermiona si ho ešte raz prezrela, než odpovedala. ,,Pansy je tu preto, lebo si jej neodpovedal na správy, nepustil si ju do Manoru a nebol si ani v práci. Bála sa o teba," Draco po nej strelil pohľadom. ,,Harry je tu pretože má jeden návrh a ja sa s tebou chcem porozprávať v súkromí. Len som myslela, že bude lepšie, keď to všetko vyriešime naraz, pretože potom sa znova uzavrieš do seba a to nič nevyrieši."

V duchu si nadával za to, že sem vôbec chodil. Bola to pasca! Chceli ho vylákať z domu preto, aby mu mohli plniť hlavu všetkými možnými spôsobmi, ako zachrániť celú túto situáciu! On nechcel, pretože stratil chuť bojovať...

Lenže čo keď tam, kde niečo končí, niečo nové začína?

Pokračovanie nabudúce...