Chcem druhú šancu |Dramione| ✓

Elektrický prúd

Ticho okolo nich bolo neznesiteľné. Nebolo to také to príjemné ticho, práve naopak. Toto bolo také trápne.

Sedeli oproti sebe v kuchyni pri stole. Odkedy mu Hermiona podala pohár vody a sadla si na stoličku, tak medzi nimi vládlo ticho.

Krútil pohárom vody a pozeral sa na dno tej tekutiny. Možno v hlbinách tej vody hľadal nejaký spôsob, ktorým by sa k nej mohol na začiatok prihovoriť, ale nedarilo sa to. Bolo to len dno pohára, nič viac. Nedokázalo to vyriešiť jeho problémy.

Strácal sa vo vlastných myšlienkach. Za posledných pár dní, možno týždňov, nevedel, keďže strácal pojem o čase, si nevedel tak usporiadať myšlienky, ako teraz. Po dlhej dobe bol najtriezvejší, než kedy mohol v najbližších dňoch byť.

Väčšinou myslel na to isté. Ako jej mohol v návale hnevu povedať všetko, čo cítil? Ako jej to mohol priznať? To malo zostať utajené v najhlbších častiach jeho hlavy. Dokonca ani on sám si neuvedomoval, že je to tak, ako jej to povedal. Ale bolo. Všetko, čo povedal bola pravda, ktorú potláčal tak veľmi, že o nej sám nevedel.

Cítil sa strašne na hovno. Celé jeho telo, každý sval ho bolel bez toho, aby niečo robil. Jeho ruky sa triasli rovnako, ako aj jeho nohy. Najviac ho však bolelo niečo neznáme, čo cítil na hrudi zakaždým, keď si spomenul na to, čo Hermione povedal v tej sprche.

Vinu skúšal hodiť všade, kde sa dala. Najprv dal vinu Hermione za to, že ho do tej sprchy vtiahla. Potom dal vinu alkoholu a drogám, ktoré mu rozviazali jazyk a nakoniec vinil sám seba, pretože nebol dosť opatrný a musel jej všetko povedať!

Zašiel si rukou do vlasov. ,,Už je ti lepšie?" Opýtala sa ho potichu.

Bez toho, aby sa na ňu pozrel prikývol. Zrazu pocítil nutkanie to celé nejako vysvetliť a to aj urobil. ,,To, čo sa stalo pred chvíľou," začal a uvedomil si, že sa mu trasie hlas. ,,Povedal som veľa vecí a musím k tomu, čo som povedal dodať ešte jednu vec. Konkrétne tú, že sa k tomu nemáš vyjadrovať a zabudnúť na to, prosím."

Opäť ticho. ,,Draco," oslovila ho nakoniec. Jej hlas bol jemný a tichý, ale bolo ju počuť veľmi zreteľne. ,,Nevyjadrujem sa k tomu a ani nebudem. Aspoň dovtedy, dokým s tebou neskončím."

Fakt to zabolelo, keď to povedala. Dokým s tebou neskončím. Akokeby bol projektom. Niečím, s čím sa pohrá a odoženie ho. Presne tak, ako to urobila už pred rokmi.

Oprel sa a operadlo. Stále sa na ňu nepozeral. ,,Prečo to potom robíš?" Spýtal sa slabo. ,,Načo mi pomáhaš, keď z toho aj tak nebudeš nič mať?" Odfrkol si. ,,Zabudol som, že budeš mať vlastne dobrý pocit z toho, že ma zase potopíš o niečo viac." To posledné už povedal sám sebe popod nos a dúfal, že to nepočula.

,,Chcem ti pomôcť, pretože aj cez to všetko máme spoločnú minulosť a ja to chcem urobiť," stále sa pozeral na stôl a ona si povzdychla. ,,Čo nechcem je akurát to, aby si sa kvôli tomu trápil, alebo si si myslel, že ti tým chcem ublížiť."

Naklonila sa cez stôl a chytila ho za ruku. Na chvíľu zamrzol, ale potom si začal všímať, ako jeho telo reaguje. Ruka mu brnela a brnenie prešlo nakoniec do celého jeho tela, než sa usadilo v podbrušku, kde predtým pociťoval všetky tie krásne pocity, keď s ňou bol.

Stiahol ruku a schoval si ju do lona pod stôl. Stále cítil jej dotyk. Bolo to ako elektrický prúd, ktorý sa mu šíril všade možne. Každá končatina jeho tela, každý orgán...to všetko bolo do pár sekúnd v elektrickom prúde.

Snažil sa to ignorovať, keď opäť prehovoril. ,,Chcem vedieť jednu vec, Grangerová a žiadam ťa, aby si bola úprimná."

,,Samozrejme, len sa pýtaj." Keď sa na ňu pozrel, tak sa ich pohľady stretli. Jeho telo už po tom, ako sa ho dotkla reagovalo na všetko veľmi rýchlo.