Keď zabudnem lietať

18.časť (Niečo viac ako spomienka)

Pozerala som naňho a neverila som vlastným očiam. Od môjho posledného letu ubehli roky, čím som bola staršia, tým menej som sa vracala do sveta, čo kedysi býval náš. No teraz bolo všetko iné, od jeho smrti sa tu veľa vecí zmenilo. Prestala som lietať, užívať si a nakoniec som zamkla všetky naše sny na kľúčik a zahodila ho ďaleko. No teraz som tu a on je pri mne.

"Michael, ja nemôžem." povedala som so sklonenou hlavou. Michael klesol dole a dole a neveriacky na mňa pozeral ako keby som sa niečim previnila. Vedela som čím. "Ako si to mohla zabudnúť?!" skríkol Michael. Teraz som zase bola prekvapená ja. Nemyslela som si, že mu na tom až tak záleží. "Prepáč, nedokázala som sa sem vrátiť bez teba." odpovedala som úprimne. Zamyslel sa a napokon povedal: "Aspoň to skús. Pomôžem ti." a podal mi ruku. S úsmevom som mu dala ruku a zatvorila oči. "Mysli na miesto, kde chceš doletieť." povedal už pokojne. Tuho som sa zamyslela a snažila sa predstaviť si Michaela vo vzduchu, teda miesto vedľa neho. Snažila som sa najviac ako som vedela, no nepohla som sa zo zeme ani o centimeter. Skákala som, mávala som rukami ako pri záchvate ale nič. Zabudla som lietať. "Neviem to." vzdala som sa. Michael na mňa pozeral udivene, asi som mu pokazila plány. "Ach, no podľa všetkého neprišiel tvoj čas." podotkol odmerane. "Čas na čo?" spýtala som sa ho. Neodpovedal mi len ukázal na les. "Tak, keď nemôžeš lietať, prejdeme týmto lesom pešo." povedal nie moc nadšene. Prikývla som.

Tak sme sa obaja vydali do lesa, bol to jeden z najhustejších lesov aké som poznala. V lese nebola tma aj keď paprsky mesiaca a hviezd tam len ťažko dopadali. Kedysi ten les bol plný života, žili tu Fauni, Audireny a mnoho iných stvorení. No teraz neviem, hlasy ozývajúce sa v lese neznejú moc priateľsky skôr utrápene. Celkom som sa bála. Je trochu smiešne, že sa bojím niečoho, čo som sama vytvorila. No pravda je taká, že tu žijú aj moje nočné mory a tie by som skutočne stretnúť nechcela.

Chodili sme s Michaelom už dlho a žiadne znamenie, že by sme sa blížili ku koncu lesa. "Michael?" vyhŕkla som. "Áno, Ivon?" slušne sa spýtal protiotázkou. "Kam vlastne ideme a ešte ako dlho pôjdeme?" reagovala som síce ako otravné dieťa ale vážne ma to zaujímalo. "Ako dlho? Neviem ale pravdepodobne ešte deň, možno aj dva. A kam? To už skutočne neviem ale ty to zistíš. Toto nie je môj boj." vyjadril sa k veci Michael. Zarazene som na neho pozerala a snažila sa nevykričať mu do tváre, ako veľmi ho mám chuť uškrtiť. Nútiť ma chodiť po tomto lese takú dobu a to pritom ani nevieme, kam ideme. Bravó! Skvelé, to vážne dáva zmysel. Upokojila som sa a navrhla mu, či by sme tu neprespali, pretože už nevládzem. Michael sa zapozeral pred seba a dodal: "Ty si ale vieš vybrať miesto. Tu to nie je moc bezpečné ale na stromoch by sme mali byť v poriadku. Takže ak nevadí, že budeš spať na konári, fajn.", preglgla som. Ešte viac som sa začala báť.

Horko-ťažko sme vyliezli na strom, bol obrovský a strašne hrubý. Konáre niekde v polovici stromu mohli mať šírku aj 40 cm. Zrazu sa spanie na strome zdalo celkom prijateľné. Z výšky vyzeral les krásne a bezpečne. Bol osvetlený malými svetielkujúcimi motýľmi, ktorých krídla žiarili modrými, bielymi a fialovými farbami. Vyzeralo to magicky. "Prečo si zavrhla všetko, čo sme spolu vybudovali?" odrazu sa ma spýtal Michael. Nevedela som, čo odpovedať ale nakoniec som zo seba dostala: "Vieš, nebolo to ľahké. Keď si odišiel, odišla čas mňa spolu s tebou. Zostala som na všetko sama.", "Ale vrátil som sa! Bol som s tebou!" bránil sa. "Bol si so mnou ale nie naozaj, nemohla som sa ťa ani dotknúť alebo vziať ťa do našej obľúbenej kaviarne." už sa mi to nechcelo riešiť, až príliš to bolelo. Michael sa smutne pozrel pred seba a načiahol sa ku mne. Objímal ma a pritom mi šepkal do ucha, že ma nikdy neopustí. "Pamätaj si, že občas je strach náš jediný nepriateľ." povedal tíško a dal mi bozk na líce. Opäť mi bolo krásne,

Ešte chvíľu sme sa rozprávali o tom, ako sme trávili leto 2012. Bolo to naše posledné spoločné leto. Na to leto nikdy nezabudnem, najmä na to ako sme celé dni boli na kúpalisku alebo pri jazerách. V jeden z tých najteplejších dní leta sme boli na preplnenom kúpalisku a jašili sme sa v bazéne. Hádzali sme si frisbee, pretože loptu nám prepichol pazúrmi kocúr. Hodila som mu ho vtedy do hlavy. Začalo mu to trochu krvácať, hneď som za ním plávala a celý čas som sa mu ospravedlňovala, čo sme vyliezali z vody. Doslova neustále. Ešte teraz sa na tom smeje. No vtedy som sa fakt bála, utekala som za plavčíkom, nech mi požičia obväz. Vtedy ma Michael zastavil: "Trdlo, som v poriadku. Skutočne." potom sa mi zapozeral do očí (tak ako sa to robí v romantických filmoch) a pobozkal ma. Nádherné leto to bolo.

Keď sme sa dorozprávali poprial mi dobrú noc. O chvíľu už spal ale ja som nemohla. Všetko mi to vírilo v hlave, najmä otázka- Za čo bojujem? O nejakú tu dobu sa mi podarilo uložiť sa do správnej polohy a zaspávať. Keď v tom zrazu som začula kroky, silné a celkom rýchle. Tých stvorení bolo viac a smerovali k nám. Tak som sa bála, že som takmer prestala dýchať. Tie tvory boli už takmer pod nami. Z diaľky vyzerali malí ale skutočnosť bola určite iná. Mali zvráskavené, popukané celé telo. Niektorí z nich mali rohy ale väčšina z nich skôr dlhé pazúry. Už len pohľad na nich spôsoboval neskutočný strach. Ich tesáky, na ktorých mali ešte kúsky mäsa desili ešte viac, než fakt, že stoja pod našim stromom. Mali zvláštny jazyk, ktorý som ešte nepočula ale aj tak som mu rozumela. Chcela som zobudiť Michaela ale bolo to príliš riskantné. Ten najväčší z nich hovoril: "Kde sú? Mali by tu byť! Risusovia ich videli!" a druhých z nich mu odpovedal: "To je pravda! Neklamali by nám za týchto podmienok.". Zrazu povedal niečo, čomu som nerozumela. Asi 4 z nich sa rozbehli po lese.

"Nie. Ja nechcem aby si jej robil zle." začal zo spánku hovoriť Michael. Príšery pod nami sa začali obzerať okolo seba. Rýchlo som sa snažila prebrať ho a zapchať mu ústa ale neskoro. Zbadali nás.

Som späť a ospravedlňujem sa všetkým čitateľom za také dlhé čakanie. Zároveň ďakujem za toľko prečítaní a hviezdičiek, som skutočne potešená. Snáď sa vám bude táto časť páčiť. :)