Keď zabudnem lietať

16.časť (Krutá záchrana)

Bum, treskli dvere za mnou. "Ufff, už som doma. Tak moc ho milujeeem!" skríkla som po celej izbe. "Ivon, neblázni, už je veľa hodín." pošeptala Alenka. Prevrátila som očami. Cítila som sa taká nadšená a možno aj konečne šťastná. Ten pocit, že aj keď ste od seba niekoľko minút, je to ako večnosť. Chcete mať toho druhého pri sebe. Tak ako ja Fló, pevne ho stíkať, objímať jeho telo a bozkať jeho pery. Moc mi chýbal. 

Nemohla som zaspať. Nebála som sa a ani kvôli stresu to nebolo. Musela som naňho myslieť, na každý raz čo ma pobozkal, na jeho pohľady, hlas ,ktorým ma neustále ohuroval.. Každý jeho pohyb vo mne vyvolával vzrušenie z čohosi neznámeho, dosiaľ nepznaného. Nevedela som, či ho ešte uvidím ale dúfala som v to. "Ach, keby si mohol byť teraz pri mne, len na bozk ďaleko..." šepkala som do mierneho vánku v izbe. Vedela som, že ma nikto nepočuje. Vstala som z postele a postavila sa do stredu izby. Začala som sa ako blázon točiť.Zatvorila som oči a tešila sa ako malé dieťa. Všetky problémy sa stratili behom chvíle, škola aj Fili boli fuč. Len ja a on, skrytý v kútiku srdca, ktorý nemal byť nikdy nikomu otvorený. 

"Musíš byť opatrná," povedal smutne Michael. Po dlhšej dobe som ho konečne videla. Bol v čiernom kabáte, prvýkrát mal na sebe niečo iné ako jeho typické oblečenie. Mierne ma to desilo ale neriešila som to. "Že si sa aj ukázal." drzo som odvrkla. Prestala som sa točiť, hlavu som mala už dosť pokrútenú. Hľadela som na jeho smutný výraz. "Stalo sa ti niečo?" spýtala som sa. Michael podišiel bližšie ku mne: "Nemôžem ťa už chrániť!" pošepkal. "On ma chránil a už nebude? Prečo? Čo som urobila?" pomyslela som si v duchu. Pozerala som sa mu do očí, mal ich také prázdne ako nikdy, bez lásky. "Prečo?" spýtala som sa. Mlčal a šiel k mojej posteli, pozeral na ňu. Hladil mi vankúš aj keď sa ho dotknúť nemohol. "Prenasleduje ťa, Ivon," a otočil sa ku mne. Snažil sa vyzerať nahnevano a vedela som mu z výrazu vyčítať, že je zúfalý. Bola som v pomykove. "Čo? Počkať, počkať! Vysvetli mi to!" naliehala som. Keby som mohla, zatriasla by som ním, no nešlo to tak som len zvierala ruky v päsť. 

Michael sa ďalej prechádzal. Vyzeral dosť slabo. Ignoroval ma. "Počuješ?!" skríkla som. V tom sestra sa začala mierne budiť: "Ticho." šepkala v polospánku. "Neochránim ťa pred ním. Dostal ťa, je len jediná možnosť..." a pozrel sa mi do očí. Jeho výraz mi hovoril o čo mu asi ide, no nechcela som tomu uveriť. "Č-čo?! Ty si celý čas vedel o Filipovi a nič si mi nepovedal?! Ako si mohol!" povedala som so slzami v očiach. Mlčal. Trvalo pár minút než prehovoril opäť: "Neplač, Filip je len služobník,". Bolo to od neho bezcitné. Určite vedel, ako moc sa trápim a teraz mi len tak povie, že ma čaká niečo horšie. "Koho?" zašepkala som cez vzlykanie. Otočila som sa k nemu aj keď som ho dobre nevidela cez ten vodopád sĺz. "Pána z temnôt," zašepkal a zrazu bol na druhej strane miestnosti. Už vôbez som nebola šťastná, ten strach ma opantal. Nechápala som ničomu. Plakala som, celé pyžamo som mala mokré. Všetko krásne zrazu pre mňa sčernalo. "No viem ako sa tomu vyhnúť." povedal a prešiel okolo mňa. Zbystrila som pozornosť.

Utrela som si slzy a zhlboka sa nadýchla: "Ako? Nechcem sa už báť," a podišla som k nemu. Snažila som sa zakryť moje slzy, tak ako keby ich nikdy nemal vidieť. Iróniou je, že on bol ten čo mi ich utieral a bozkal, keď som už nevládala žiť. Hľadela som mu do očí, tak ako prvýkrát, keď som ho uvidela. Oprel sa o otvorené okno, smutne sa usmial: "Musíš zomrieť. Teraz! Skôr než bude neskoro!", načiahol ku mne ruku a ukázal na okno. 

Krútila som hlavou a ustupovala dozadu. Neverila som tomu čo mi chcel spraviť. "Nie, nie, nie.. NIE! Nezabijem sa! Nie takto, Michael!" povedala som rozpačito. Tak moc ma naštval, prekvapil a sklamal. Úsmev mu opadol a zmizol cez otvorené okno. "Bože! To nie je možné!" a sadla som si na posteľ a rozmýšľala nad tým. "On nemôže existovať, to fakt nie! Je to všetko len v mojej hlave." snažila som si nahovoriť. Nevedela som čo je realita, čo sen a čo moje bláznivé myšlienky. "Ách!" postavila som sa a nahlas si vzdychla. "Musím ísť cikať." rozospato povedala Alenka a pretrela si oči. Nemotorne sa postavila, začala si svetlo a šla na wc. "Hmm, je hore. Zoberiem sebe aj jej mlieko a bude so mnou hore." vsksrlo mi v hlave. Bol to zvláštny nápad ale fakt som sa bála a neraz bola hore do noci so mnou, keď sme pozerali nejaký zaujímavý film. Tak som sa rýchlo rozbehla po schodisku, keďže kuchyňu máme dolu. 

Zacítila som som strašný tlak v hrudi, bolo to ako keby niečo cezomňa prešlo. Stratila som rovnováhu a spadla som. Začala som sa kotúľať po schodoch až úplne nadol. "Prepáč," zašepkal ktosi. Nevnímala som nič, okrem tej bolesti. Už som bola na zemi. Videla som krv na zemi, kým sa moje oči nezatvorili. Už som necítila nič. Všetok strach a bolesť sa rázom stratili.

 (Ďakujem za 300 pozretí :) a ospravedlňujem sa za sklz)