Keď zabudnem lietať

12.časť (Prekvapenie)

Nevedela som, čo mám robiť. "Ja to už nechcem zažiť znova ale, ale čo ak? Čo ak to je dôležité?" miatli ma myšlienky. Pozerala som na telefón. Rozhodla som sa. "Kto tam?" spýtala som sa. "Ja." odpovedala osoba v telefóne. Vo pozadí bol počuť šum. Vydesilo ma to a to teda poriadne. "Musel som ťa počuť." pokračovala osoba. "Fló?!" skríkla som. "Au, potichšie. Chcel som len vedieť, ako sa máš." povedal pomaly a pošepky.  "Prečo mi teraz voláš? Vieš ako som sa zľakla?" odpovedala som vyčítavo.

"Potrebujem ťa." zašepkal. To mi povedal aj Filip. Napadlo ma pár spojitostí. "Čo ak je Filipov pán Fló? Čo ak chce jeho dielo dokončiť?" prebleslo mi hlavou. "Na čo ma potrebuješ?" spýtala som sa váhavo. "Ja, ja mám pocit, že mi ako jediná rozumieš. Chcem sa s tebou stretnúť, hoci aj teraz." odpovedal. "V noci? A odsúdiť sa na smrť? Veď musím žiť.. musím!" uvedomila som si. "Si tam? Prosím.", "Áno som a teraz to nepôjde, čo tak zajtra poobede?" odpovedala som stroho. Svojmu strachu je treba sa osobne postaviť.

"Dobre, budeš so mnou ešte hovoriť?" spýtal sa prosebne. "Fló, čo sa stalo?" pochopila som, že mi na ňom skutočne záleží aj keď som to nechcela. "Ja to nezvládam." povedal s miernym zajakávaním. "Č-čo?" nechápala som. 

"Ach, tak dobre ale sľúb mi, že sa so mnou stretneš!" povedal vyčerpane,prisvedčila som. "No, nemám nikoho. Zabíja ma to. Pocit samoty a odlúčenia od sveta. Nebaví ma žiť. Nemám rodinu, ani priateľov. Láska? Tento pojem nepoznám. V mojom svete bol len sex a chuť zomrieť. Teraz som mimo domu, v neďalekom parku. Nechcem ťa zaťažovať a ani neviem prečo ti volám. Ja som len chcel.." cítila som ako zadržiava akýsi hnev so smútkom. Nadýchol sa a pokračoval:"Chcel som ťa počuť. Desí ma to viac ako teba. Chcel by som byť s tebou. Vedieť ako vyzeráš, cítiť tvoj parfém,dotýkať sa ťa..Bože! Prepáč mi, prepáč. Tak zajtra 15:30 na Trojičnom námestí v Trnave. Dobrú noc, Ivon." zložil mi.

Mala som slzy v očiach. Ľutovala som, že som mu zdvihla. Potreboval ma, ja viem. Bála som sa citov. "Ja nemôžem ísť, mám Michaela. Som jeho." povedala som no moje druhé ja zašekalo: "On neexistuje." a aj keď som si neverila, chcela som ho stretnúť.

Ráno sme sa spoločne naraňajkovali. Cesta domov sa točila len okolo toho, že potrebujem psychológa. Úprimne? Potrebujem ho už pár rokov a oni si toho všimli až teraz. Smutné. Každopádne, boli už dve hodiny. Bola som okúpaná, oblečená.. nič moc. Len ten stres. Vzala som si rifle a tričko čiernej farby, nie som zrovna výstavný typ. "Ach, na čo si sa to dala? Čo ak ťa zabije?" hovorila som si pre seba. Nevedela som čo robiť ani Michael mi nepomohol. Kašlal na mňa. Šla som tam o polhodinu skôr.

Cestou som rozmýšlala nad tým, ako asi bude vyzerať. Bála som sa o svoje srdce. V oboch prípadoch. Už som bola tam. Stál pri soche a hľadel do nebies. No to čo ma prekvapilo bolo niečo úplne iné.