Keď zabudnem lietať

5.časť

Na nadávanie si aká som hlúpa bolo už neskoro. Voda bola číra, hľadela som na svoje telo. "Prečo? Prečo som sa mu dala? Prečo som sa mu dala? Nezaslúžil si ma.", strácali sa moje trápenia vo vánku. Chcela som aby ich odniesol preč, ďaleko odomňa.

Dala som si na ruku šampón a zrazu som uvidela modriny na zápästiach. "Ja som sa bránila!" skríkla som. Z očí sa mi spustili slzy. "Ja som bola znásilnená." uvedomila som si, že jediná moja chyba bolo to že som tam šla a pila. Nedala som sa mu. Pôvodne som myslela, že som ho len odstrčila ale nie. Umyla som si vlasy, dala sprchový gél a zmyla spolu s drogériou aj všetku špinu ktorú na mne ten bastard zanechal. Utrela som sa,obliekla a šla do izby.

"Prepáč mi, nechcela som, dám ti ho dokopy.", povedala som jej. Usmiala sa. Šla som sa pozrieť na net. Mala som správu od Nemého. "Ahoj, asi som sa v tebe zmýlil. Si rovnaká ako všetky.", bola som smutná. Nechápala som ale ako k tomu záveru prišiel a prečo mi tak krivdil. Označenia! Bola som označená v príspevku! "Nie,nie,nie,nie..NIE!! To nemôže byť pravda!" v duchu som nariekala. Moja sesternica, to ona! Jedno hlúpe označenie a všetci vedia, že Shadow už nie je panna. V komentároch sa ten chuj ešte pochválil nohavičkami. Div, že tam nedal ešte aj fotku. Nechápala som, čo majú z toho, že znásilnil maloletú, veď sesternicu už dávno niekto zbavil panenstva. Musela som to vysvetliť Floriánovi. Záležalo mi na ňom viac ako som si chcela pripustiť.

"Som iná. Mýliš sa. Vôbec nevieš ako to bolo! A prečo ti na tom tak záleží? Hmm?" odpísala som mu. "Neviem.. Prepáč mi." napísal. Neverila som vlastným očiam. "On niečo ku mne cíti?" prebleslo mi hlavou. Rýchlo som to zarazila. Pri ňom sa na chvíľu necítila ako handra. Písali sme si o hudbe, zážitkoch. Mal ich málo. "Fló? Mávaš často depresie?"spýtala som sa ho. Zrazu som mala pocit, že jeho úsmev zmizol. Neodpísal mi. Čakala som hodinu, dve a nič..

Sledovala som pribúdajúce komentáre na tom strašnom príspevku. Dozvedela som sa, že som opitá tancovala po stole, vracala do krbu pritom ani krb nemajú. Hudba bola jediné moje útočisko. "Zlatíčka,obed!" zakričala mama na celý dom. Najedli sme sa. Spolu, po dlhej dobe. Po jedle som mamu objala. Neviem, prečo som to urobila ale potrebovala som oporu.

Pomohla som Anet, dať jej domček do poriadku. Aspoň som na to chvíľu nemyslela. Deň sa schyľoval ku koncu a správa nikde. Rozmýšľala som nad tým všetkým čo sa mi dnes stalo. V rozkroku som stále cítila bolesť, bude trvať dlho kým ja a moje telo zabudnú na toho chalana.

Zaspávala som sama, sestra už spala. Nemohla som spať, jediné čo mi behalo po hlave boli spomienky na Michaela. Pamätám si ešte, ako sme sa boli spolu na Silvestra prejsť. Rozprávali sme sa o všetkom. Mrazivý vietor nás hnal k najbližšej lavičke, ktorá sa nachádzala pod veľkým gaštanom. Bola mi zima. Obaja sme mali mrazom vyštípané tváre. Ticho prerušoval len štekot psov. Vedel, že sa ich bojím. Pritisol ma k sebe. "Neboj sa. Ochránim ťa." povedal mi s úsmevom. Objala som ho. Bolo mi krásne. Držal ma v náručí a popritom vytiahol mobil. Bolo presne 00:00. Pobozkal ma na líce a objímal ma za sprievodu desiatok ohňostrojov. Povedal mi, že ma má veľmi rád a že vždy bude dávať na mňa pozor. Pozrela som na Michaela, ktorý medzi tým prišiel na moju posteľ. Usmial sa a pokojne som zaspala.