Keď zabudnem lietať

19.časť (Chvíľa nepozornosti)

Hľadeli na nás svojimi miniatúrnymi očami. Možno menšími ako sú tie ľudské, čo im však vôbec nepridalo na ľudskosti. Chvíľu nás nehybne pozorovali ale potom ten najväčší z nich zvolal vo svojom zvláštnom jazyku: "Zavolajte ostatných, našli sme ich." a mávol rukou na jedného z nich a ten sa rozutekal tým smerom. Michael už vstal a keď si uvedomil v akej zlej situácií sme, začal zhlboka dýchať so slovami: "Tak toto je zlé, veľmi zlé. Nemáme šancu prežiť.", snáď sa ma tak nesnažil upokojiť. Príšery si čosi začali šepkať. Vôbec som im nerozumela. Ale začula som pár slov, zneli - Mortem, nesmú sa dozvedieť, lietať a fialové. No moc toho nebolo ale v zapätí ako začali liezť na ten strom, mi to prestalo až tak vadiť. Drgla som Michaela a začala som automaticky liezť vyššie, tiež začal liezť. Rýchlo nás doháňali ale bol tu jeden väčší problém, pomaly nám dochádzal strom. Michael sa vystrašene stále pozeral dole, asi veľmi dobre poznal čoho sú tie príšery schopné.

"Budeme musieť letieť!" skríkol na mňa ako keby som bola na kilometer ďaleko. "Dobre vieš, že to nedokážem, nie teraz!" vyhrkla som podráždene. Vzal ma za ruku a povedal: "Ivon, skúsim ťa odniesť, ak to nepôjde, tak budem utekať pre pomoc. Neublížia ti. Nemôžu." a tuho si ma k sebe pritisol. Zavrel oči a sústredil sa ale pohli sme sa len o centimeter. Jednoducho na jeho myšlienky som až príliš ťažká, nie že by som inak nebola. Sklamane som sa ho pustila a ustúpila. "Leť!" povedala som s trpkým úsmevom. "Ja, ja nemôžem! Nemôžem ťa nechať samú." povedal ako keď dieťa si musí nechať doma svoju najobľúbenejšiu hračku, keď ide do škôlky. Takmer už boli pri nás. Pobozkala som Michaela na pery a sotila som ho zo stromu. "Prepáč. Musíš sa zachrániť." pošepkala som za ním. Jediné čo mi chodilo po hlave bolo to, čo odomňa chcú. Veď nikomu som nič neurobila, možno ma chcú len ako potravu. No boli už príliš blízko na vymýšľanie plánu.

Dostali ma! Boli skutočne obrovskí, krv im kvapkala z čeľustí, páchli hnilobou... skutočne nič príjemné. Slzili mi oči z toho pachu, nedokázala som sa brániť. Ich pravdepodobne veliteľ ma vzal cez rameno ( teda neviem či sa tá vec dala nazvať ramenom ale dajme tomu, že to bolo rameno) a pomaly, opatrne ma niesol dole. Ich pohyby boli celkom ťarbavé, neraz sa im podarilo tresnúť mi hlavu o konár, či poriadne ma podrápať o toľké halúzky. Keď sme sa konečne dostali na zem, vyzerala som určite ako po riadnom súboji. Aj tak by ma zaujímalo, prečo ma hneď nezabili. Zrazu ma celou silou zhodil na zem. Pamätám si len ako som dopadla na niečo veľmi tvrdé.Celý svet sa mi zrazu sfarbil čiernou, stratila som vedomie.

O nejakú tú dobu som sa prebrala, nemala som vôbec žiaden pojem o čase. "Kde som to?! Pustite ma!" začala som kričať. Uvedomila som si, že mám na rukách okovy, cez ústa ma nejakú hnusnú handru. Tie príšery boli neďaleko mňa, možno 10-20 metrov. Nevidela som na nich dobre, zrak sa mi len pomaly vracal. Na moje prvé výkriky nereagovali. Celkom som bola rada, lebo ešte stále som nevedela čo odomňa chcú.

Brala som to ako obrovskú príležitosť k úteku. Bola som opretá o obrovský kameň a všade okolo nás boli stromy. Okovy som mala len na rukách, nebola som k ničomu pripútaná, celkom ma to prekvapilo. Verila som, že to bude znamenať pre mňa slobodu. Vstala som a úplne bez plánu som začala pomaly ísť za kameň. Nikto z nich sa neotáčal. Srdce mi búšilo ako divé. Mala som chuť rozbehnúť sa ale to by mi určite nepomohlo. Tie okovy boli celkom ťažké, stali sa mojou železnou guľou, ktorú musím so sebou niesť. Celkom potichúčky, z nohy na nohu, som sa dostala až za ten obrovský kameň.

"Nie je tam!" počula som zvolanie za sebou. Pochopila som, že musím utekať. Veľmi rýchlo utekať! Rozbehla som sa ako divá. Nevnímala som kadiaľ idem. Počula som za sebou ich dupot a rozzúrený rev. Bolo ich príliš veľa. Ponáhľala som sa k potôčiku dúfala som, že mi pomôžu skryť sa Tristitie. Majú svoj vodný svet, kde by si ma mohli aspoň chvíľu nechať, niečo ako azyl.

Už boli veľmi, veľmi blízko. Počula som ako dychčia a ich rev bola čoraz viac násilnejší. Vedela som, že zastavenie by bola pre mňa istá smrť. Zbadala som Tristitie ako tancujú na hladine, vyzerali pokojne. "Prosím, prosím! Musíte mi pomôcť, zabijú ma!" začala som na ne kričať. Bola som zúfalá. Ich rev bol ohlušujúci. Zrazu som zbadala ako sa moja záchrana mení na červenú hmlu. Vybrali si útek namiesto pomoci. Z posledných síl som bežala. Pomaly sa mi celý život začal premietať, všetky tie chvíle šťastia. Bolo ich celkom veľa. Ani som si neuvedomila po čom bežím, boli to kamene. Stačila chvíľka zamyslenia, len obyčajný zlomok sekundy nepozornosti a spadla som. Už som sa nedokázala postaviť. "Som pripravená zomrieť." povedala som si.