Keď zabudnem lietať

6. časť :)

Tak a ďalšie ráno bez života. Myslela, som že to utíchlo. Taký malý plamienok nádeje, že všetky tie monštrá napasované v tesných šatách sú preč. Pocit, že už mi neublížia. Moje ruky boli od modrín, ešte stále boli vidno. Nezbledli ani sa nezmenšili. Stále boľavé, neprestávali mi pripomínať že som bola vec ktorú si niekto tvrdo zobral. Od toho dňa obehol približne týždeň. "Michael? Môžem sa ťa niečo spýtať?" položila som mu otázku. Stál pri okne. Mal červenočiernu károvanú košeľu, džinsy a conversy. Tak ako každý deň. Otočil sa ku mne so slovami " Len sa pýtaj." a uprel pohľadom o strom ktorý stále pred našim domom. "Keby si bol naozaj so mnou, dovolil by si aby sa mi všetky tie veci stali?" spýtala som sa nevinne aj keď som mu vyčítala že mi nepomohol. "Nie. Nikdy. Si len moja," odpovedal a oči sa mu tak zvláštne zaleskli. "Chcel si povedať 'bola'." opravila som ho. Michael tam už nebol. "Ako inak." pomyslela som si.

No v skutočnosti to, čo ma trápilo bolo to, že Fló odišiel. Zmizol. Neukázal sa. Zvláštne je, že som sa oňho bála. Každá moja myšlienka smerovala naňho. Na tajomného chalana. Je zvláštne, že myslíme na niekoho kto nám nevenuje ani pár minút. Prečo je tak ťažké priznať si pravdu. Nič ku mne necítil. A ja? "Je mi ukradnutý!" myslela som si aj keďsom sama sebe klamala.

"Správa!" zaradovala som sa. Tak hlasno mi bilo srdce a zrazu akoby prestalo. Tichúčko šepkalo "Ivon, spať môžeš aj s chudákom ale nenechaj ho aby mi ublížil. Nechcem už trpieť.", napísal mi môj milovaný Tomáško. Úsmev mi hneď opadol keď som ho uvidela. Fuj. "Ou, keď vidím tvoj tvoj ksicht hneď ma napne." povedala som si nahlas a dala si prst do hrdla a napodobňovala som vracanie. Sestrička sa začala smiať. Jej smiech mi výnimočne dobre padol. "ahoj buchtička, nechybam ti tam dole mezi nohami? ak ano, ozvy sa mi ;) " a toto mi napísal.  "Vieš čo? Trhni si! Bola to chyba, s takým magorom by som nikdy nič nemala :P " odpísala som tamer bleskovo. Prečítal si to a ako inak, neodpísal. Po obede som sa šla prejsť. Stretla som moje spolužiačky. Poznala som ich všetkých 5 čo tam stálo. Pozdravila som ich. Odzdravila ma len jedna, jedna jediná. Volala sa Nikol. Mala som pri nej pocit, že nie je ako ostatné baby v mojej triede. Možno sa mýlim. 

Šla som cez Staničný park domov. Bolo príjemne vonku. Videla som kopu ľudí, smutné je že som väčšinu poznala. Nemám rada keď musím prechádzať okolo skupín, pretože nemám rada ľudí. Vlastne aj ísť do školy mi robí ale to je o inom. V parku je malé detské ihrisko, pár šmykľaviek a kolotoš s prevažovačkou. Zrovna sa tam jeden chlapec hral s takým malým dieťaťom. Bolo to rozkošné, nachvíľu som sa zastavila. Zapozerala som sa na toho chlapca, aj on na mňa. Mal dlhú mikinu a rifle. Vyzeral tak povedome, mal niečo v očiach, akúsi iskru. Bolo to zvláštne, tmavé vlasy mu padali očí, neusmial sa na mňa. Len pozeral ako by si nevedel rozspomenúť kde ma videl. Chcela som ísť za ním ale nohy sa nevedeli pohnúť a tak som len mlčala. Ticho prerušilo "Ahoj." toho malého chlapčeka. Zakývala som mu a šla ďalej. Musela som ísť na zástavku pretože bývam ďaleko.

"Do piče!" povedala som hlasnejšie ako som si myslela. Na zastávke bol Tomáš s bandou. Nechápala som či mi to robí osud naschval alebo sa len hral so mnou. "Prosím nech si ma nevšimne, prosiiiim." šepkala som. 

(Mám pokračovať? Ak áno, tak mi to dajte nejako najavo prosím, hlasom alebo komentom. Ďakujem veľmi pekne :) )