Keď zabudnem lietať

8. časť :) (Hrdina temného sveta)

V nemom úžase som hľadela na dvoch ľudí. Jeden z nich bol môj záchranca. Nevidela som moc dobre. Bola som v miernom delíriu a neuveriteľne ma bolela hlava. Videla som dve postavy ako sa bijú. Bolo to ako dva svety v rozhodujúcej bitve. Démoni z pekiel a tajomné bytosti z nádherného sveta kde dokážem lietať aj keď nemám krídla. Hýbali sa akosi trhavo. Počula som urážky, čo si si nadávali. Opäť nikto túto vojnu dvoch ľudí nezachránil. Stáli okolo a len sa pozerali. Ľudia niečo kričali tiež aj keď mám pocit že jednoho z nich povzbudzovali. Krik, boj. Kričala som ako som len mohla. Chcela som to skončiť. V tú chvíľu by mi aj smrť bola dobrá. Zrazu odišiel jeden z nich aj väčšina ľudí. "Tomáš?" spýtala som sa, lebo som ešte stále bola mierne mimo. Osoba sa približovala. "Prosím. Už mi neubližuj." skríkla som so slzami v očiach. Posúvala som sa dozadu až som narazila hlavou opäť do zástavky. Zakryla som si tvár rukami. Tak veľmi som sa bála. Po šanci žiť som o ňu nechcela prísť.

Tá osoba sa mi dotkla rúk a posunula mi ich nižšie, preč z tváre. Tie ruky boli studené. "Ja som ti neublížil." povedal miernym tónom. Otvorila som oči, bol blízko, kľačal vedľa mňa. Uprene sa na mňa díval, mal nádherné oči. Posledné paprsky svetla sa hrali s jeho zelenými očami. Nikdy som nič podobné nevidela. Pokožku mal bledú. Pery mal od krvi. Asi mu zasiahol päsťou ústa. Bolo mi ho ľúto ale prečo mi pomohol? Nechápala som. Ale usmiala som sa a povedala: "Ďakujem ti. Nebyť teba, neviem či by som ešte bola tu. Na Zemi." no on sa bez jediného slova postavil. Podal mi ruku a pomohol mi vstať.

"Tak ahoj." povedal mi a otočil sa smerom ku križovatke. "Prečo? Prečo si sa ma zastal?" spýtala som sa takmer do vetra. Zastavil. Moje slová počul a otočil sa smerom ku mne. "Nemá právo ti ubližovať a už vôbec nie mať cudzí život v rukách." povedal s kamenným výrazom. "Si hrdina," povedala som. Mierne sa pousmial, prirodzene, nie zo slušnosti. Zdalo sa ako keby jeho pery chceli pokaziť jeho tajomný vzhľad a správanie. Zakýval mi na rozlúčku a odišiel. Videla som ako odchádza môj záchranca. Neviem čo sa stane ešte s Tomášom, mnou a ostatnými ale vedela som, že ten chalan mi dal šancu žiť. Nepremrhám ju.

 Šla som do MAXu na WC. Potrebovala som sa dať dokopy a skontrolovať krk. Ľudia na mňa tak divne pozerali. Ako bola som na to zvyknutá ale myslela som, že nákupné centrá sú priliš zaujaté sami sebou. Omyl. Keď som sa uvidela v zrkadle, pochopila som. Na krku modriny a čo ma vydesilo najviac bola krvavá rana na zátylku. Pramienky vlasov sa mi sfarbili červenou, červenou farbou mojej krvi. Umyla som si to. Nič iné mi nezostávalo. Stále som musela myslieť na osobu vďaka ktorej som tu. Ten jeho výraz. Tváril sa ako keby ma nechcel zachrániťa môj život mu bol ukradnutý, a zároveň vedel, že ma musel zachrániť pretože by si nikdy neodpustil moju smrť. "Preboha! Ivon vspamätaj sa! Nepoznáte sa. Si mu jedno. Určite počul Tomášove slová. Kašle na teba. Nemysli naňho!! Ach ale tie jeho oči, musím ich vidieť. Nie, nemusíš tak už prestaň naňho myslieť." bili sa vo mne myšlienky. Je ťažké myslieť, keď vás niečo vnútri presviedča o opaku. 

Šla som do parkom domov. Videla som detské ihrisko. Zbadala som ho tam. " Vidiny, super! Nič viac mi k šťastiu nechýba." povedala som si. "A čo ja?" spýtal sa Michael. "Nechal si ma napospas smrti." povedala som mu. "Chcel som aby si bola so mnou, iba moja." pošepkal. "A preto mám zomrieť?!" zakričala som naňho. Stratil sa i keď ľudia čo na mňa pozerali keď som skríkla do prázdneho miesta nie. Škoda. Keď som už bola konečne doma, po horúcej sprche som šla spať. Bez slov. Len tichúčko ako tieň som sa vytratila do môjho sveta snov. Snov o tajomnom hrdinovi.

(Rozhodla som sa, že budem dávať k častiam aj názov kapitoly :) aby ste vedeli, o čom približne je)