Keď zabudnem lietať

Prvá časť :)

1.kapitola- Pondelok 15.9.

Tak a leto je v koncoch. Posledné paprsky teplých lúčov pomaly ale isto miznú. Už nesedím za stolom, ktorý je plný urozprávaných ľudí. Sedím sama, na posteli. Spomínam na tie chvíle, keď som sa smiala, keď som bola medzi ľuďmi na ktorých mi záleží.. Prečo to už tak nie je?! Veď ak ma majú radi, prečo si nenájdu na mňa čas? Ach, zabudla som! Nemám skutočných priateľov. Na tomto svete som sama. Vidím samé uponáhľané tváre, len kopu životov ktoré ma nezaujímajú. Netrápi ma či vyzerám podľa najnovších módnych noviniek alebo či mám výstrih dosť hlboký na to aby si na ňom väčšina mužov mohla nechať oči. Vlastne mám 14 a je nesmierne ťažké ma zaujať. Okolie mám falošné, sledujú každý môj krok a dokonca sa vďaka ním vždy niečo nové o sebe dozviem. Mám úplnú rodinu a k tomu sestru a brata. Sestra má 6 rokov a práve nastúpila do prvého ročníka. Môj brat má 17 rokov. Bývame v Trnave pretože mama sa nechce z jej milovaného, rodného mesta odsťahovať a otec to má všetko na háku. Nemáme to v živote jednoduché preto správanie môjho otca obdivujem a pri tom zavrhujem. Moje meno je Ivon ale aby ma tak niekto volal nehrozí. Vlastne ma prezývajú Shadow. Poviete si, že to nie je až také zlé alebo odkiaľ som takúto prezývku získala. No tak mám na taške "Dark Shadows" a keďže mám čierne vlasy no a moje meno si takmer nikto nepamätá, prischlo mi to. Lenže ak som pre všetkých len tieň tak som buď telo bez duše alebo len akási hmota ktorú nikto nevidí. Izbu mám s Alenou, takže moc toho súkromia nemám. Takže celý môj život je len akýsi problém v systéme, vlastne život bez života. Teda až na toto leto...

Ale začalo obyčajne. Väčšinu času som trávila počúvaním hudby a rozprávaním sa s Michaelom. On jediný ma počúval keď mi bolo do plaču z toho ako ma všetci urážajú. Dalo by sa povedať, že je to jediný môj skutočný priateľ. Trávim s ním väčšinu času. Dala som si síce pred začatím prázdnin nejaká predsavzatia ale nemala som ich v pláne splniť. Sedela som za notebookom a čítala si problémy ľudí. Veľmi dobre som sa zasmiala. Napadlo ma že do jednej poradne napíšem aj ja, bola to také verejne prístupná poradňa takže radiť mohol hocikto. Mala som vážny problém. Nevedela som totiž vtedy ako mám presvedčiť rodičov, že rozvod je ten najrozumnejším riešením toho že si nerozumejú a neľúbia sa. Tak som im napísala (prikladám sem skopírovaný text ktorý som napísala do poradne) : " Drahá poradňa a vážení čitatelia môjho problému. Mám 14 rokov a moji rodičia sa už nemilujú. Vzťah z povinnosti nie je ten správny vzťah ktorý dospievajúce deti potrebujú vidieť. Navrhla som rodičom aby sa rozviedli. Logicky som im vysvetlila aké prospešné by to pre nich bolo. No keď to otec započul, udrel ma. Brala som to ako nesúhlas. Potrebujem aby ste mi poradili riešenie. Ďakujem. ". Žiaľ mi tam písali najmä ľudia, čo vraveli, že to asi finančne bude ťažké a že mám im dať šancu. No potom mi tam napísal jeden chalan. Nemal fotku, len vek, prezývku a pohlavie. Mal 15 rokov, bol to chlapec a nick bol "EliminateTheProblem". Napísal mi tam " Prečo to robíš?! Veď aj pokazené sa dá opraviť. Možno by bolo lepšie keby si to nechala na nich dvoch, je to predsa ich vzťah. ". Prakticky mi neporadil nič extra ale zaujal ma. Už len to, že v dnešnej dobe niekto ovláda pravopis je zázrak. Napísala som mu "Aký problém chceš odstrániť? ". Celý deň som čakala na odpoveď až večer keď som tam bola som zistila že mi odpísal -" Všetky. Je ťažké povedať len jeden.". Okamžite som mu odpísala " Prečo má človek ako ty, teda v tvojom veku problémy? " v snahe že ho tam zachytím. Po piatich minútach napísal " Prepáč mi, nepoznáme sa. „ a ja som pohotovo napísala „Tak sa spoznajme.“. Nerobím to často ale on ma jednoducho zaujal. Odpísal mi linkom na jeho facebook. Prekvapilo ma to ale hneď som si ho pridala. Mal peknú profilovku. Neprekvapilo ma že tam nebol on. Mal tam nejaký obrázok strápeného chlapca v kúte. Napísala som mu „ Ahoj J máš pekné meno.“ To pretože sa volal „ Nemá Ryba Florián“. Fakt originálne meno. Odpovedi som sa však nedočkala, nebol tam. Povedala som si že to asi nemá zmysel. Odhlásila som sa. Celý zbytok dňa som chodila ako bez duše. Vlastne tak ako obvykle. V noci som sa zobudila asi okolo ôsmej a rozplakala som sa. Nevedela som ani prečo ale Michael bol pri mne. Utešoval ma, hovoril mi aby som nebola smutná. Stál vedľa mňa. Smutne sa pozeral. Spýtala som sa ho prečo ma neobjíme keď vidí že som zo svojho života zúfalá. Mlčal. Rozplakala som sa ešte viac. Vonku bola búrka. V celej izbe bolo ticho. Len môj plač prehlušoval ticho. Michael si sadol na posteľ. Chcela som sa ho chytiť za ruku ale nešlo to. „Miško, prosím.. Neopusti ma. Si môj jediný priateľ.“ Povedala som so slzami v očiach. Michael sa zrazu stratil. Všimla som si že ma pozoruje Alena. Spýtala sa ma s kým hovorím a prečo plačem. Povedala som jej že hovorím s Michaelom a že neplačem. „Ivon ale tu nikto nie je.“ Povedala mi. Smutne som jej povedala „Ja viem.“, „Choď spať.“ Dodala som. Ľahla som si a rozmýšľala nad všetkým. Potom som zaspala.