Keď zabudnem lietať

17.časť (Myseľ zahalená nocou)

Ach, bolo to tak náhle. Nevedela som čo si mám myslieť. "Umieram? Bude to bolieť? Vyslobodí ma to?" tieto otázky ma sužovali. Odpoveď mi nikto nemohol dať. Vnímala som, žila!!! Ale je život cítiť, no nič nevidieť, nechápať, necítiť a počúvať len vlastné myšlienky? Nie, to nie je. Tak kde som sa to ocitla? Opäť som sa stala chybou v programe? Nebolo by to prvýkrát. Vlastne, celý môj život bol jednou veľkou chybou. "Mám pocit, že tu budem ešte dlho, Takže si to všetko zhrnieme, zhrnieme si celý môj život za posledné obdobie: prišla som o najlepšie kamaráta, bola som znásilnená, nepochopená, takmer ma zabil človek čo mi prednedávnom pchal jazyk do úst, môj brat sa rozhodol zabiť ma, spoznala som lásku, ktorá mi dala skutočne pocítiť čo je to milovanie a môj najlepší kamarát čo ma mal chrániť ma chcel zabiť. Vlastne, možno sa mu to podarilo."

Možno keby som sa nenarodila, bolo by mi lepšie. "Je lepšie žiť a trápiť sa alebo nežiť? Bojím sa, že temnota môjho sveta ma privedie k šialenstvu. Ale možno už šialená som! Nie, nie! Nie som, za to že si to všetci myslia, dokonca aj ty, šialená byť nemusím. Moja realita je len iná ako tvoja. Ale Ivon, my sme jedna." bola som si jediný priateľ. "Na ako dlho?"

"Poď, postav sa! Otvor oči! Zvládneš to, verím v teba!", "Tak dobre. Ďakujem Ivon." slušne som poďakovala. Dodala mi, tú nádej. Pokúsila som sa odtiaľ dostať, moja túžba bola tak veľká. Všetko čo zo mňa zostala som dala dokopy. Posledné kúsky z Ivon. Otvorila som oči, teda ak to čo som spravila bol vôbec pohyb. Jednoducho som uvidela čosi, čo ľudské oko zachytiť nemôže. Môj svet! Svet mojej mysle. Svet plný mojich prianí, túžob ale aj nočných môr a ľudí, na ktorých myslieť nechcem i keď musím. Bolo to tak nádherné.

Pokúsim sa vám to opísať. Predstavte si tmavomodrú oblohu, ktorá je jasná aj keď je tmavá. Svieti tam obrovský mesiac, ktorý vyzerá ako keby sa chcel zrútiť na tento svet ale nezrúti sa, lebo je tak blízko, že sa stal jeho súčasťou. Žiari ľadovou žltou, je tak nádherný. Na oblohe je niekoľko oblakov, z ktorých visí rebrík, sú tam keby si si chcel náhodou odpočinúť a pozerať sa na krajinu z výšky. Hviezdami je posiate celé nebo, osvetľuje krajinu aj v tme. V tejto krajine nájdeš len tmavé stromy rôznych tvarov bez listov či kvetov. Zem je posiata trávou tmavozelenej farby, mäkkou ako koberček a všemožnými kvetmi rôznych farieb, ktoré keď otvria svoje puky, vyletia z nich zvláštne okrídlené tvory. Sú úplne drobučké, majú netopierie krídla, ktoré sa na svetle trblietajú. Majú zvláštnu reč, nikdy som im nerozumela ale vždy si ma vypočuli. Nazvala som ich Audireny. Okrem týchto tvorov čo žijú v "mojej" časti, sa tu nachádzajú aj rôzne bytosti ako je napríklad: Amplect (také o čosi menšie stvorenie ako ja, je handrový, oči má z gombíkov, väčšinou sa skrýva za stromami a tíško si pospevuje melódiu, ktorá znie ako z hracej skrinky), Tristitie (tajomné stvorenia, ktoré žijú pri vode, sú biele ale keď sa pohybujú alebo sa boja,menia sa na červenú hmlu) a mnoho iných stvorení.

No nachádzajú sa tu aj najhoršie stvorenia temnoty. Mortem, obluda, ktorá mení podoby. Niekedy je krásna, milá ale bude ťa mučiť pod zámienkou, že bolesť ťa oslobodí. Jednoducho v tomto svete som sa teraz ocitla, nevedela som ako a na ako dlho. Je tu večná noc, čas nemá hodnotu. 

"Michael? Si to ty?" zamávala som rukami, aby si ma osoba v tieni všimla. "Ivon, Ivon už si tu! Dlho som ťa nevidel!" povedal a pšiel smerom ku mne. "Dlho? Veď ma ešte pred chvíľou ohrozoval." začudovala som sa v duchu. "Kde som to?" zašepkala som. "Predsa na Zemi, v našom svete." povedal s miernym smiech. "Moc si mi to neobjasnil teda. Zmenilo sa tu niečo od mojej poslednej návštevy?" nedalo mi, lebo v mojich spomienkach (teda to čo z nich ostalo) to tu vyzeralo krajšie, priateľskejšie. "No, neviem. V poslednej dobe, bez teba, je to boj medzi Vitou a Mortemom. Vita slabne a Mortam má tvoj, teda náš svet za chvíľu pre seba." a hlavu sklonil. Nechápala som, veď Vita bola len akási sila, nikdy som ju nevidela. No bola pre mňa veľmi dôležitá, vedela som to. "Prečo sa to deje?" spýtala som sa. Michael zatiaľ šiel dopredu, ani na mňa nepočkal.

Vždy bol zamyslený a myšlienkami inde. Milovala som to. Bežala som za ním. "Počkaj ma! Čo sa stalo?!" kričala som. Videla som čoraz viac na Fialové hory. Fialové hory boli okrem neba najčarovnejšie v šírom okolí. Bola som tam vždy, keď som bola šťastná. Zrazu zastal a odpovedal mi: "Čo myslíš, prečo si tu?" a usmial sa. Vôbec mi to vtedy nedochádzalo. Zapozerala som sa dopredu, do toho hustého lesa čo bol pred nami, bol začarovný, ozývali sa z neho rôzne hlasy. "Chceš ísť cez neho?" spýtala som sa ho, bola som tentokrát zamyslená ja, nemohla som z neo odtrhnúť zrak. Uškrnul sa. Zatvoril oči a vzniesol sa hore až k oblakom. "Nezabudla si od minula lietať?" spýtal sa.

(Ďakujem za trpezlivosť :) a za ďalšie úžasné čísla :) :3 )