Keď zabudnem lietať

11.časť (Pozorovateľ)

"Ivon, upokoj sa. Z hlboka dýchaj. Nádych - Výdych." hovorila som si v duchu. Nedokázala som tomu uveriť. Veď to nedávalo žiaden zmysel. Vymykalo sa to ľudskému chápaniu. "Určite mi tú správu napísal Michael, aby ma dostal. Debil jeden, takto ma strašiť!" povedala som si. Úprimne? Neverila som tomu ale nedokázala som si pripustiť, že by môj brat bol niečoho takého schopný. Vždy mi bol vzorom. Môj veľký braček.

Po raňajkách som si dala dlhšiu kúpeľ, potrebovala som si oddýchnuť. " Som zvedavá, prečo by ma Satan chcel, som obyčajná baba. Ach, takmer som zomrela. Prečo tak všetci prahnú po mojej smrti? Keby ma nechali klesnúť ešte hlbšie, zabila by som sa sama. " rozmýšľala som vo vani. Ak to bola realita, Filip sa vráti, no tektokrát už odíde s mojim srdcom. Po tele som mala zimomriavky, triasla som čo i len pri pomyslení naňho. Po kúpeli som sa obliekla a naobedovala. Chcela som už odtiaľ zmiznúť. Stará "mama" ma asi hodinu poučovala o tom, že správna dáma nie je vulgárna. Ha, ona sama nadávala, keď sa potkla. Ľudia, sa snažia vtrepať vám do hlavy veci, o ktorých si myslia, že sú správne aj keď ich sami nerobia.  

Nevedela som čo ďalej. Celý deň som chodila ako bez duše. Bála som sa vyjsť z toho domu. Vonku bolo celý deň pod mrakom a aj keď bolo pomerne teplo, dusila som sa v svetri. Viete ak Vám chce niekto vybrať srdce z hrude, musí sa dostať cez hrubý sveter a vy ho zatiaľ môžete odkopnúť. Bol to aký si spôsob sebeobrany. A áno, stále som mala akýsi pocit, že sa to nestalo posledný raz. Už bolo deväť hodín. Pomaly sa stmievalo. Desil ma pohľad z okna, ten pocit, že niečo mi chce ublížiť a nikto ma nezachráni, ma dostával na pokraj zúfalstva. Vzala som si do rúk peračník, keďže si počas voľných chvíľ kreslím mala som tam všetko potrebné. Vytiahla som strúhatko. Mala som pomerne dlhé a pevné nechty. vytiahla som z neho šróbik. Ostrá časť padla na stôl. Hľadela som na ňu niekoľko minút.

Odhodlala som sa. Vzala som ju do rúk a šla do kúpeľne. Sadla som si na vaňu pozerala do zrkadla. Videla som tam zničené dievča. "Zomri." povedala som odrazu v zrkadle. Vzala som si žiletku do rúk. Priložila som si žiletku k zápästiu a jemnými ťahmi som si ju zarývala hlbšie a hlbšie. BLIK. Svetlo začalo blikať. Videla som v zrkadle osobu. "Prosím, už nie." vyskočila som od strachu. Spadla som do vane. "Ne-po-čúv-la-si-ma!, Mu-síš-žiť!" hovorila osoba s každým blikom svetla. Po týchto pár slovách sa svetlo vrátilo do pôvodného stavu. Ja nie. 

Odhodila som žiletku a umyla vaňu. Bola som k smrti vydesená. Len som počúvala osobu v zrkadle. Zaspala som asi o desiatej so slzami. Nesnívala som len som spala.

Zrazu som otvorila oči. Cítila som, že sa na mňa niekto pozerá. V izbe však nikto okrem mňa a Alenky nebol. Zobudila som sa presne o 3:33. Nemyslela som na to, že to všetko svedčí o Filipovi. Ľahla som si opäť, pozerala som uprene na strop. Šla som otvoriť okno, potrebovala som čerstvý vzduch. Celé mesto bolo zahalény do hmly. "Preboha!" skríkla som celá vystrašená. Na okne bola stopa po dychu. "Ivon, ukľudni sa. Určite je tvoja." povedala som si a zhlboka sa nadýchla. Snažila som sa to utrieť alebo bolo to z vonkajšej strany. Niekto ma sledoval. Čo je ešte desivejšie, tá izba bola na druhom poschodí..

Rýchlo som ho zavrela a zastrela okno. *Easy, easy.Pull out your heart.To make the being alone..* sa začalo ozývať miestnosťou. Niekto mi volá. Stuhla som, veľmi pomaly som prišla k telefónu, aby som pozrela kto mi volá takto v noci. Neznáme číslo.