Keď zabudnem lietať

3.časť

"Dobré ráno, Michael." povedala som mu. Sedel mi na posteli a usmieval sa. "Ako si sa vyspala?" tíško sa ma spýtal. "Zaujímavý sen som mala ale inak noc ako každá iná, čo ty?" odpovedala som otázkou.Michael neodpovedal a odišiel cez otvorené dvere. Všetci boli už iste doma.Teda, okrem mojej sestry. Nevidela som ju v izbe. Bolelo ma brucho. Celé ráno som strávila v kúpeľni. Vracala som. Často som mala tráviace problémy, problémy s váhou.. Hnevalo ma to, vlastne, bola to kedna z mála vecí čo ma zaujímala ale nikto to nikdy neriešil. Moje problémy vždy ostali len mojimi problémami. Veď problém tieňu nikoho nezaujíma. Keď už mi bolo lepšie, šla som na net. Fló mi napísal: " Želám ti Dobré ráno aj keď dobré zjavne nebude, budiš.", keď som si to prečitala, zarazilo ma to. "Veď ako to môže vedieť?! Nepozná ma!!" nahnevane som som si povedala. Tie hlasy v mojej hlave dodali:"To nikto. Si len tieň.". Tak ako som rýchlo vstala zo stoličky som si aj sadla. Nemo som pozeala pred seba a do očí sa mi hrmuli slzy. Zabolelo to. Zraňujú ma vlastné pocity, Som si sama sebe nepriateľom a zároveň jediným človekom v mojom živote. Stále si čosi šepkajú. Zakrývala som si uši aby som ich nepočula. No boli vo mne, nedali sa umlčať. Zúfala som. "Buďte ticho,buďte ticho!" prosila som. Zrazu mojim otvoreným oknom začal pofukovať vetrík. "Ďakujem." pokorne som poďakovala Michaelovi. Neviem či to bol on ale vždy bol ten čo ma chránil, hoci aj predomnou. No už je preč. Nie tak úplne.. Á Fló, zabudla som naňho. "Ahoj. Ďakujem. Chýbam ti?" napísala som mu. Vedela som, že nechýbam len som ho chcela trochu provokovať. Nevedela som prečo mi napísal. Prišla mi správa. "Nie ale myslel som na teba. Neviem prečo, povieš mi to?" som čítala som zatajeným dychom. Niekto na mňa myslel. Rozmýšľal nadomnou. Možno nie som úplne neviditeľná. Zrazu som nechápala vôbec. Bol milý. Tento pocit mi bol po takej dobe viac než cudzí. "Myslel si na mňa lebo som iná." odpísala som mu. Žiaden iný dôvod ma nenapadol. Vždy som sa cítila iná. Okamžite mi odpovedal:"Aj ja som iný a nemyslela si na mňa. Nevadí. Ako sa máš?". Myslela som naňho, chvíľu. Spýtal sa, ako sa mám. "Mám mu klamať? Bude to jednoduchšie. Možno. Neviem. Radšej byť nenávidený pre to kto si, než milovaný, za to čo nie si. Budem nenávidená. Och! Prečo ma to ak trápi?" uvažovala som. Michael mi spoza chrbta povedal: "Nepáči sa mi. Nepíš si s ním.",ignorovala som ho. "No, trápim sa a je mi zle. Teda, ak môžem byť úprimná." odpísala som. Prišla mama do izby a povedala mi že večer ideme na oslavu narodenín mojej sesternice, vraj sa mám dovtedy vzpamätať a urobiť so sebou niečo. Hold byť zombie už nie je v móde. Škoda. Napísal mi:"Nemáš sa nad čím trápiť a na brucho si daj minerálku. Mne vždy zaberá. Cením si tvoju úprimnosť." tak som sa mu poďakovala a napísala som mu že idem preč. "Hurá! Oslava mojej sesternice, obľúbenej baby ktorá podľa všetkého skúsila viac chlapcov ako ja typov liekov proti bolesti hlavy. Je to namyslená štetka. Nechcem tam!" zúfala som si. Lenže bolo to zbytočné, musela som tam ísť.. Kým som sa ako tak upravila, vybrala si šaty a psychicky sa trošku vzchopila bol čas ísť.