Keď zabudnem lietať

2. časť :)

Od poslednej komunikácie s Nemým ubehli už dva dni. Problémy a ten hluk ma deptali. Michaela som už nevidela. No a ten Nemý ma už netrápil. Znova som si vďaka nemu uvedomila ako veľmi som nepotrebná pre tento svet. Ďakujem! Takže dnes som vstala s úsmevom na perách. Lebo lepšie je byť si vedomý postojom ľudí k tebe (v mojom prípade že pre nich neznamenám nič) než aby som žila v akej si hmle plnej naivity. Sestra na mňa pozerala vydesene. Nechápala som. Potom som si uvedomila že môj úsmev je ťažké zachytiť. To je jedna z mojich popredných vlastností. Som chronicky pesimistka. Teda v mojom svete je to niečo iné. Môj svet je plný mojej fantázie, oblúd čo sa až desivo podobajú na ľudí z môjho okolia. No prežívala som aj obdobie keď vody mojej predstavivosti zachraňovala loď nádeje že ma raz niekto pochopí. Ach, aká som bola len optimisticky naivná. Môjho úsmevu si nik nevšimol. Nebola som prekvapená a v tejto fáze môjho citového rozpoloženia ani sklamaná. Často seba prirovnávam k Ľadovej kráľovnej. Keď som smutná, je mi zima, veľká zima. Sestra bola preč, šla spať ku kamarátke. Takže šla som na internet, prezerať si životy druhých cez môj účet na facebooku. Mala som správu. Bola od Nemého. „Ďakujem ale radšej by som preferoval keby si ma volala Fló " odpísal mi. Spýtala som sa „To preto lebo ma považuješ za kamarátku?". Viem že to bolo predčasné ale jednoducho ma to zaujímalo. Nebrala som to vážne. Život beriem ako knihu ktorej je happyend zrovna moja smrť. O pár minút mi prišla odpoveď „Ja kamarátov nemám.. ". Toto som fakt nečakala. Človek by tipoval že to bude konverzácia plná konvenčných otázok. S miernym záujmom som mu odpísala „Prečo? Čo ti nie sú žiadni dosť dobrí?". Takmer okamžite mi odpísal „Nepochopila by si. Je to na teba až príliš komplikované.". Urazilo ma to. „Prepáč ale nie si jediný čo má problémy, čo je na všetko sám." Napísala som mu. Nemý si správu prečítal ale neodpísal. Tak som si šla pre čaj a deku. Mrzla som. Keď som sa vrátila čakala ma tam odpoveď na otázku ktorú som nepoložila. „Ach. Viem ale svet tvojimi očami je pekný. Je to škola, kamaráti, láska (i keď zjavne je to len sympatia) a potom internet alebo šport. Človek si žije a snaží sa byť spokojný. Ja nie. Očakávam od života viac.." keď som dočítala posledné slovo, bola som v absolútnom pomykove. Neverila som tomu. „Fló, prečo tak berieš život?" viem, bola to primitívna otázka ale nechápala som prečo mladý chlapec asi v mojom veku je taký ako ja.. Nemý sa odhlásil. Asi to bola príliš ťažká otázka na ktorú odpoveď ani on nepoznal. Takže som sama doma pretože otec má nočnú a matka je vonku. Bola som prihlásená na facebooku ale len tak zo zvyku. Bola som úplne sama. Pustila som si hudbu a plakala. Áno, som nepríjemná a nemá ma nikto rád. No aj ja sa trápim. Viac než som si schopná pripustiť. Napadlo ma že to všetko ukončím. Doma bolo skutočne chladno. Celkom tma. Po tvári mi stekali slzy. Boli ľadové, nechápala som tomu. Vzala som žiletku z kúpeľne a sadla si na posteľ. Zavrela som oči. Hlavou mi prebleslo mnoho myšlienok. Spomenula som si na rôzne chvíle. Na to ako ma moja rodina urážala. Bolelo to. Bola som tak malá, nevedela som sa brániť. Len som počúvala slová „..tučná, hlúpa, pribrzdená, šibnutá..". Nikto sa ma nezastal. Nikto to nikdy neurobil. Ďalšia vec čo mi preblesla hlavou bol Michael. Keď som ho videla ako umiera v mojom náručí. Bolo to asi pred rokom. Neozýval sa mi vtedy. Poznala som ho a vedela som že to nie dobré znamenie. Nevydržala som to a tak som sa rozbehla k nemu. Ten chalan bol môj jediný priateľ, nikto o ňom nevedel pretože som nechcela aby ubližovali aj jemu. Otvorila mi vtedy jeho sestra. Sotila som do nej a bežala som do jeho izby. Bol vtedy október a padal sneh. Bola som len v mikine. Bála som sa o neho tak veľmi. Vtrhla som do jeho izby a videla som ho ako leží na posteli. Na stole mal fľašu vodky a nejaké lieky. Ihneď som šla k nemu a začala ním triasť nech sa preberie. Tak moc som plakala. Objala som ho a prosila aby sa prebudil, nech ma tu nenechá trpieť samú. Skúsila som mu zápästie ale nemal tep. Zomrel. Nestihla som mu ani povedať čo k nemu cítim. „Miško, prosím! Neopúšťaj ma." Kričala som. Pobozkala som ho na pery. Mal ich tak ľadové ako slzy na mojej tvári. Asi o päť minút pribehla jeho sestra a znechutene zavolala záchranku. Neznášali ho. On bol moje všetko a stratila som to. Otvorila som oči a videla som ho. Bol smutný. Striasla som sa ale žiletku som pevne držala v rukách. „ Idem za tebou." Povedala som si a pritlačila žiletku k zápästiu. Urobila som ťah. Počula som ako Michael povedal „Nerob to. Milujem ťa a vždy som miloval.". „Milujem ťa" povedala som pošepky a tak som sa rozplakala že mi žiletku vypadla z ruky. Michael bol môj jediný dôvod žiť a ešte stále je. Pokiaľ ho budem vidieť a počuť budem žiť. Teda nebola som si v tej chvíli ničím istá. Neviem čo som videla, neviem či to bola predstava, duch alebo pomaly strácam pojem o realite. No viem že to potrebujem a ak mám byť šialená alebo sa zabiť aby som ho videla tak to spravím. Časom mi prišla správa o Nemého. Bola dlhá :"Neviem ale všetko stráca zmysel. Nič ma nedokáže rozosmiať, teda vlastne sa už ani neusmievam. Celý čas len rozmýšľam nad smrťou. Nad smrťou ľudí čo mi ubližujú. Pretože najväčšia bolesť je tá ktorú dusíme v sebe, tá čo nás prepadne v noci ktorú berieme ako pokojnú. Ľudia nikdy nepochopia čo robia. Nemá zmysel ich zaťažovať tým že plánujete ich smrť." Vnímali sme svet dosť rovnako. Desilo ma to. Napísala som mu „ Svet stratil význam už dávno. Všetko je falošné. Aj tie city čo sme cítili sa začiernili. Vlastne ľudia povedali že sú nemiestne a tak sa stratili zo srdca. Pokúsim sa zaspať tak Dobrú noc.". Prezliekla som sa, umyla sa, vyčistila si zuby a šla som si ľahnúť.

(Ak sa vám môj príbeh páči, dajte mi vedieť pomocou jeho ohodnotenia hviezdičkou či komentárom, ďakujem aj za konštruktívnu kritiku) :)