Keď zabudnem lietať

10. časť (Výkriky do tmy)

Ten pocit strachu, vydesenia, prekvapenia sa snáď ani nedá opísať, no keby som ho mala prirovnať k nejakému strachu bol by to ten keď vidíte autonehodu. Cítite, že nejde to zastaviť ale môžte pomôcť a tým niekoho zachrániť. Celým srdcom som verila, že to bol Fló. "Ach, čo ak sa mu niečo stalo? Možno ma skutočne potrebuje a ja ho nemôžem sklamať. To ihrisko nie je ďaleko. Je na vedľajšej ulici, cca 5 minút cesty. Ale je zima a som sama. Bože, Ivon! Ide o neho. Možno ti povie, že sa do teba zamiloval," no a tak som si v hlave urovnala, že sa musím stoj čo stoj obliecť a ísť za ním. Teda, len som sa prezula a dala si letný kabát.

Vyšla som z domu. Bola strašná tma a k tomu búrka. Hrmelo, blýskalo sa a navyše strašný dážď. Celá som bola premočená, kvapky vody som cítila až na koži, prechádzali ňou ako ostrie noža. Striasla som sa ale nezastavilo ma to. Autá mi svietili na cestu spolu s lampami. Ľudí som takmer nevidela. Prišla som na ulicu, kde sa nachádzalo ihrisko. Bola celá tmavá, osvetlená len pár lampami. Spomalila som svoj krok a začala logicky myslieť. "Ach, prečo by šiel tak ďaleko za mnou?" rozmýšlala som. Bola mi strašná zima, celú cestu som sa triasla. Sama som šla celou ulicou, ozýval sa len štekot psov a zvuky búrky, inak bolo ticho. Až príliš ticho.

 "Fló, veď ja som ti povedala že idem preč na dlhšie, nie navždy." rozmýšľala som nahlas. Moje nohy však šli ďalej a niesli ma pomaly k tomu miestu. K detskému ihrisku. Bola som tam. Samota voňala celým ihriskom. Všade prítomný vietor sa hral s okolitými kríkmi, ktoré desivo šuchotali. Sadla som si na lavičku a pokračovala v premýšlaní, "Počkať! Ja som mu nepísala kam idem!", stuhla som. "On mi nemohol poslať tú správu. Ó môj bože!" uvedomila som si. Ako by som v tú chvíľu onemela. Okrem dažďa mi tvár kropili slzy ktoré sa mi rynuli z očí. Rozutekala som sa k bránke. Chcela som ju otvoriť ale nešlo to!. Mykala som, zbytočne. Zrazu som niečo započula, bol to šuchot, iný ako ten od vetra. Znelo to ako by niekto prešiel okolo krovia. Vydesila som sa na smrť. Cítila som sa tak bezmocná a nechaná napospas osudu. "Je tu niekto?! Ak áno, prečo ma tu chceš?!" skríkla som na celé ihrisko v úplnej zúfalosti. "Ivon." zašepkal niekto. "Kto si? Čo odomňa chceš?" spýtala som sa neznámej osoby. 

Obzrela som sa po celom ihrisku, aby som videla odkiaľ neznámy hlas vychádza. Zbadala som niečo. V kúte ihriska, pri prevažovačke niekto stál. Videla som svietiť veľké, červené oči. "Pridaj sa ku mne!" priam zasyčala osoba v tieni. "Čo odomňa kurva chceš!!" zakričala som. Chcela som sa rozbehnúť za ním ale nohy ma neposlúchali, nechceli sa pohnúť. "Tvoj život!" zakričala osoba už hrubým hlasom. Snažila som sa pohnúť ale keď som k nemu opäť obrátila zrak, nebol tam. "Pusť ma!" povedala som už vyčerpaná. "Potrebujem tvoje srdce, pre môjho pána, Ivon." povedala osoba tesne za mnou. "Ty magor, nedostaneš ho!" zajačala som strachom. "Sám satan si ťa vybral. Budeš zomierať v bolestiach, ktoré ťa očistia." opäť zasyčal ten tvor. "Otče náš, ktorý si na nebesiach posväť sa sa meno tvoje. Príď král", "To ti nepomôže!" prerušil ma ten tvor. Prišiel ku mne. To čom som uvidela ma dostalo na kolená. Spadla som na zem. Uvidela som niečo desivé.

Predomnou stále môj brat, celý zohavený. Nemal vlasy a po tvári mal jazvy, zle zašitého mäsa. Oči mal podliate krvou. Jeho pery boli natrhnuté a zošité do rôznych tvarov. Vykrivene stál, jeho postava bola natoľko krivá, že kosti mi prerážali pokožku. Bol tak odporný. Celý bol dotrhaný, v pravej ruke mal dýku. Jeho výraz ma desil najviac. Tešil sa, až uvidí z môjho tela odchádzať posledný kúsok života. "Filip! Prosím!" s plačom som prosila o život. "Pán si ťa vybral. Musíš zomrieť." povedal s úsmevom. Zavrela som si oči aby som nevidela ako sa jeho chladná oceľ dotýka môjho tela a bolestivo ním preniká. Z posledných síl som kričala : "Pomóc! Pomóc!".

Zrazu mnou niečo začalo triasť. "Ivon! Preber sa!" kričal niekto. Otvorila som oči. Bola som v izbe. Vedľa mňa stála moja mladšia sestra a triasla mnou. "Ďakujem ti." povedala som jej a trošku som ju odstrčila. "Kričala si," skonštatovala. Pribehla aj mama:"Čo sa deje?!", Alenka jej pohotovo odpovedala : "Ivon, kričala.". Mama len pokrútila hlavou a šla do jedálne so slovami, že raňajky sú na stole. Za pár minút sa to ukľudnilo. Aj tep sa mi vrátil do pôvodného stavu."Bol to sen. Uf, to mi odľahlo." povedala som si v duchu. Nemala som pojem o čase, tak som si vzala mobil. "Nie, nie ,nie! To nie je možné." skríkla som, telefón vypadol z ruky na zem. Mala som tam otvorenú správu:" Som tu, v Bratislave. Prosim prid za mnou na detske ihrisko. Potrebujem ta, Ivon."

  ( 19.1. tento príbeh presiahol 100 zhliadnutí :O nesmierne ma to potešilo :3 chcem sa vám             poďakovať v mene Ivon aj mňa :) Snáď dosiahneme spoločne aj vyšších čísel :) Každopádne veľmi pekne ďakujem! )