Keď zabudnem lietať

9.časť (Varovanie)

Ubehlo už pár dní od novej šance žiť. Nepovedala som o tom nikomu. Nepochopili by. Je ťažké zveriť sa niekomu, keď viem, že ma vysmeje. Vzdala som to už dávno. Teda, už asi tri dni si píšem s Nemým. Darovala som mu celé dni. Obaja sme spali len pár hodín. Tie chvíle pre mňa veľa znamenali. Bol to človek ktorý ma dostal z depresie. Poviete si: "Depresia, ha, to máš každý. Nič nové.", no to je blbosť. Väčšina ľudí si ani nevie predstaviť aké je to byť v depresií. Predstavte si, ste sami ale pritom viete, že potrebujete mať pri sebe niekoho. Cítite, že život už nemá zmysel a zabíja vás každá myšlienka beznádeje, samoty a všetkého zlého čo sa vám kedy stalo. Chcete zomrieť. Občas je jediným východiskom smrť. No Fló ako keby tomu všetkému povedal: "Nie!" a za to ho obdivujem. Neďakujem mu, on si vybral, že mi bude priateľom. 

Poslala som mu fotku a prosbou aby mi aj on poslal tú jeho. Odmietol. Povedal mi, že vyzerám zvláštne. Úprimne? Čakala som rečičky typu "si nádherná, pekná, svedčí ti to,si škaredá.." alebo rovno bloknutie. Takto totiž neviem, čo si mám myslieť. Fotku mi neposlal, teda ani som nenaliehala. Celkom som si ho obľúbila. Nechcem už ľúbiť, NECHCEM. Láska bolí. Takže viac si nepripustím voči nemu. Nechcem aby si myslel, že som ako ostatné. Som iná. 

Okolo tretej som sa s ním rozlúčila, pretože sme šli na víkend ku starým rodičom. "Už musím Fló, budem dlhšie preč. Tak pá. :) " napísala som mu. Už som sa šla odhlásiť, keď mi v tom okamžite odpísal: "Prosím, nechoď". Ostala som v šoku. Nečakala som to. V tú chvíľu som nechcela odísť ale ostať s ním. Žiaľ už ma prišla zavolať Alena, že musím ísť. Tak som mu napísala svoje telefónne číslo, aby mi zavolal. 

Vážne mi z toho prepína. Deptá ma každá myšlienka na starých rodičov. Jediné čo vedia, je odsudzovať ma. Neučím sa najlepšie a ani nie som nejaké poslušné dievčatko. Nemajú ma radi, viem to!  Ach, cesta autom bola divná. Moji rodičia mlčali a sestra si spievala spolu s rádiom. Desilo ma to. "Kde je Filip?" spýtala som sa. Všetci sa tvárili ako keby ma nepočuli. "Haló! Kde mám brata?! Chýba mi. Neviete prečo sa už tak dlho neukázal doma?" spýtala som sa už nahlas. Otec ma ignoroval ale mama sa na mňa otočila a povedala: " Zlato, aj nám Filip chýba ale vybral si cestu odísť." povedala smutne. Filip je môj starší brat. Vždy som si s ním bola blízka. No už niekoľko mesiacov je preč. Nechal len list na rozlúčku. Nikto z rodiny nevidel ako veľmi je výnimočný. Vždy mi vravel :" Nie je zlé byť iný. Zlé je zaprieť tú jedinečnosť v sebe." tak veľmi som ho obdivovala. Už je preč a nechal ma tu samú, samú na všetko. No to už je za mnou. Boli sme už tam. Čakali nás pred domom.  

Stará "mama" sa s každým osobne zvítala pusami a objatím, no keď prišlo na mňa: "Ach, ahoj Ivon. Nečakala som že prídeš ale vítam ťa tu." a snažila sa ma objať. Jemne som ju odstrčila so slovami: "Nepretvaruj sa." a odišla som dnu. Po večeri som šla do izby v ktorej sme so sestrou spali. Vyzerala stroho, ako vždy. "Neodchádzaj." ozvalo sa miestnoťou. Ignorovala som to. Hlasy sú mi blízke. "Musíš tu zostať." ktosi zakričal. "Čo odomňa chceš? Michael ak si to ty, máš smolu! Domov ideme už v pondelok." odpovedala som len tak do prázdna. "Prosím." zaznelo šepkanie. Otvorilo sa okno a začal dážď a listy z neďalekého stromu fúkať do miestnosti. Bolo chladno ale prekonala som strach a zavrela som ho. Trochu som zlakla ale nič som s tým nezmohla, určite mali niečo s oknami. Michaela baví si zo mňa uťahovať, tak som to brala ako ďalší z jeho fórikov. 

Bola už tma. Tak som šla kúpeľne vyčistiť si zuby. Rozmýšľala som nad Floriánom, uvedomila som si, že mi chýba. Pozerala som sa do zrkadla. Zrazu vypadol prúd. V zrkadle sa objavili črty Michaelovej tváre:" Ivon, dávaj na seba pozor. Tu ti pomôcť nemôžem." povedal a zmizol. O chvíľu opäť nabehol prúd. Srdce mi stále bilo ako divé. Začínala som sa riadne báť. "Michael! Ak je to fór zabijem ťa! No ak nie je, prosím ochráň ma." povedala som šepky, hlas sa mi triasol. Bála som sa a riadne. Cítila som sa zrazu tak sama, v ohrození. ľahla som si vedľa Alenky. Zvierala som ju pevne v náručí. Nemohla som zaspať. Myslela som na to, prečo tu mám ostať keď ma Fló potrebuje. Cítila som že áno. Napokon sa mi podarilo zaspať.

Snívalo sa mi o mojom hrdinovi. Bol celý v čiernom. Prišiel ku mne a začal ma bozkávať. Jeho bozky chutili mentolom. Boli tak horúce. Môj nádherný sen prerušil nejaký zvuk. Zobudila som sa a sadla si. Všade bola tma, ozýval sa miestnosťou len zvuk búrky a vetra čo naráža do stromov. Mobil mi svietil. Pozrela som sa bližšie. Bolo presne 2:43 ale to čo ma zobudilo bola SMS. Prišla mi z neznámeho čísla. "Som tu, v Bratislave. Prosim prid za mnou na detske ihrisko. Potrebujem ta, Ivon." prečítala som z mobilu nahlas.