Keď zabudnem lietať

13. (Môcť všetko a pritom nesmieť nič)

Neverila som vlastným očiam. Bol to môj hrdina! Mohla som si ho nerušene obzerať, bol zaujatý. Celý môj svet zrazu prestal fungovať. "Fló je môj hrdina?!" pomyslela som si, nedávala mi to zmysel. Všetko čo som v tú chvíľú chcela, bol on. "Tak veľa toho pre mňa urobil. Ten chlapec s očami upriamenými do nebies, tak bezbranne tam stojí. Tmavé vlasy mu rozfukuje vietor. Ach, nechcem tento moment pokaziť." povedala som si. 

Priblížila som sa bližšie k nemu. Mala som naňho skvelý výhľad. Rifle,čiernočervená košeľa a tenisky. Pritom vyzeral tak majestátne, vážne. Každým krokom som bola bližšie k nemu. Pantala ma vôňa pánskej kolínskej, čoraz viac som bola mimo. Zastavila som pár metrov od neho. Bála som sa. Bála som sa, že sa naše priateľstvo skončí. Otočil sa. Pozerali sme sa na seba. Nemohli sme zo seba spustiť oči. Prestala som takmer dýchať. Jeho pohľad bol úplne iný, nebol zo mňa sklamaný. Práve naopak, ako keby niečo vedel. Niečo čo mi nemôže povedať. Nemohla som sa prestať pozerať, pohľadom som sa ho pýtala otázku. Zrazu sa mierne pousmial a šiel bližšie ku mne. Všímala som si každého pohybu jeho tela. Chýbalo už len pár krokov a bol pri mne. Niečo v hlave mi kričalo,že by som sa mala od neho rozutekať a vyhýbať sa mu. No nemhola som sa ani pohnúť. 

Bol už takmer pri mne. Mala som strach, nevedela som čo sa bude diať. Prišiel ku mne, pár centimetrov bol odomňa. Pozeral mi do očí a ja do jeho. Zrýchlil sa mi tep na maximum. Zrazu, ani neviem ako rýchlo mi chytil tvár do rúk a začal ma bozkávať. Jeho pery boli tak horúce aj keď ruky mal ľadové. Moje srdce zalial ohňom, ktoré roztápalo pomaly ten ľad v ňom. Držal ma pevne, ako by sa bál, že keď ma pustí stratím sa mu. Jeho bozky boli náhlivé. Nebránila som sa im. Nechcela som sa jeho pier pustiť aj keď sa vo mne pocity búrili. Snažila som sa dostať z delíria vášne.

Odsotila som ho. "Čo to robíme?" spýtala som sa ho so smutným výrazom. Pozeral sa na mňa pýtavo. Počula som ako hlasito dýcha. Boli sme vlastne dvaja cudzí ľudia. Dvaja ľudia s dvoma príbehmi čo sa prepojili v deň, čo mi zachránil život. Jeho oči boli stále rovnako zelené. "Prepáč. Neovládol som sa." odpovedal s vážnou tvárou. Vrátila som sa nohami na zem. "Dobre, chceš ísť niekam? spýtala som sa bez známky citu. "Hmm, môžme, vyber kam." povedal stroho a odstúpil odomňa. Zrazu som zacítila mierny chlad z jeho strany. "Tak poďme si niekam sadnúť. Poďme do kaviarne." a otočila som sa smerom preč, tak ako on pri našom minulom stretnutí.

Nasledoval ma. "To kvôli tebe som mal krvavé ústa?" spýtal sa ma zozadu. Otočila som sa a prikývla. "Tak to potom stále za to." odvetil a šiel dopredu, predbehol ma. Dobehla osm ho a šli sme vedľa seba. Cítila som to napätie a myslím že aj on ho vnímal. Pozerala som pred seba, vedela som, že sa na mňa pozerá. Zmätok v hlave, zmätok medzi nami. Ticho prehlušili len moje otázky. Chvíľu sme hovorili o škole, záľubach. Moc toho nehovoril i keď mne každý jeho pohľad hovoril dosť.

Už sme boli pred kaviarňou, ťažko sa mi zvládala to napätie s ním, nevedela som čo od neho čakať. Zastala som. Postavil sa predomňa s otázkou čo sa deje. "Fló, ja nemôže.." prerušil ma jeho prstom ne mojich ústach. "Prosím nie." povedal pošepky a snažil sa ku mne priblížiť. Zrazu na nás skríkla nejaká žena z dverí v kaviarni. Odtiahla som sa a pozrela sa tam, šla som bližšie lebo je bolo zle vidieť. Šla som dopredu za ňou. Bola to moja sesternica, tá hnusná suka. "Ivón! Poďte sem." zvolala. Otočila som sa dozadu, Fló pozeral pred seba a rozdýchaval to. "Poď." povedala som mu s úsmevom a šla za ňou. Stále som bola na ňu naštvaná za to čo mi spravila ale v tú chvíľu mi to prišlo ako záchrana. Bola som zmätená z toľkých pocitov. 

Keď sme tam vstúpili sedela tam celá partia aj s Tomášom. Toĺko hnusných ľudí pokope som už dávno nevidela. Sadli sme si k nim. "Ivon, nepredstavíš nám ho?" spýtala sa sesternica. "Volá sa.." opäť ma preušil a dopovedal: "Florián." a šiel objednať niečo mne aj jemu. Začali sa vypytovať naňho, vedela som že to počuje lebo nebol ďaleko. "Nič spolu nemáme." povedala som. Tomáš za hneď uškrnul s štipľavou poznámkou: "Tak prečo si sa neozvala buchtička?" a zasmial sa tak úlisne. "Drž hubu!" povedala som rázne. Chcela som aby tá nočná mora skončila. Fló priniesol 2 čaje, jeden ovocný a druhý mätový. Sadol si vedľa mňa. Z druhej strany sedel vedľa mňa Tomášov kamarát. "Počkať,počkať, nie si ty ten, s ktorým som sa pobil kvôli hentej?" povedal Tomáš vyčítavo.

"Neviem," odpil si z čaju, "ak si ten debil čo ju škrtil, tak to potom áno." povedal úplne s kľudom. Tomáš mlčal. "No jo, nasraný Tomáš. to si zase zlíznem ja." pomyslela som si. Potom sa začali medzi sebou rozprávať. Cítila som ako sa na mňa Fló pozerá, nemohla som od neho odtrhnúť oči. Znova ten tlak. Potrebovala som sa ukľudniť, dala som si čaj. Úplne bez cukru bol. Načiala som sa po ňom ale spadol mi. Veď sa mi triasli ruky spolu s celým telom. Zrazu sa poňho Fló načiahol, rukou sa mi oprel o stehno a zohol sa. Ten dotyk jeho studenej ruky. Nevnímala som nič, len jeho. Priala som si aby pokračoval a zároveň ju dal preč. Podal mi ju. Keď videl ako sa tvárim a uvedomil si, kde má ruku dal ju pomaly preč. Potom sa chvíľu na mňa pozeral no potom opäť sa venoval čaju. Ešte stále som sa chvela. Vonku sa stmievalo a z okna bol vidieť jemný dážď. Ako keby som bola uväznená medzi toľkými stenami, že neviem na ktorú mám klopať aby som sa odtiaľ dostala. Tomáš sa spýtal Floriána: " Počuj, vy spolu chodíte? Prečo si ju brániš? " ako keby nepočul to, že nič spolu nemáme. Fló sa na mňa zapozeral: "Nebránim si ju, chovám sa tak ku každej. Nechodíme spolu, je to len dievča z internetu." povedal a opäť mi daroval pohľad. Úplne prázdny, bez vášne. 

Ublížilo mi to viac ako som si myslela. Do očí sa mi hrnuli slzy. Nechcela som aby to ktokoľvek z nich videl. Nezvládla som to. Postavila som sa a odišla, ako som zatvorila dvere rozbehla som sa k najbližšiemu ihrisku. Vždy ma to tam ťahalo. Bola som zúfalá, tá hra ma ničila. Desilo ma ako rýchlo som dostala k týmto pocitom. Počula som, že za mnou niekto beží ale ignorovala som to. Dohnal ma. "Prečo? Prečo si to kurva urobila?!" skríkol. "Nedokážem to." povedala som s plačom. "Prečo ma neberieš vážne! Chcem aby si bola moja." zašepkal ako keby bol s nervami v koncoch. Oprela som sa o zadnú stranu domčeku so šmyklavkami. Pršalo, obaja sme boli premočený. Postavil sa predomňa a rukami spravil zábrany. 

"Fló, prosím nerob to." zašepkala som a váhavo som sa na neho pozrela. "Nezvládam sa na teba len tak pozerať a vedieť, že nič nemôžem." povedal a vášnivo mi začal bozkávať pery. Chcela som namietať no mešlo to. Jeho jazyk,ústa ma úplne opantali. Padali na nás kvapky dažďa. Ruky mu začali pomaly chodiť po mojom tele. Dotýkal sa mi nežne pŕs a cez driek až k zadku. Tlačil si ma k sebe, cítila som, že bol vzrušený. Perami mi šiel po krku. Zrazu dal ruky na driek a odtrhol sa perami odomňa. "Prečo máš na krku modriny?" spýtal sa. "Fló to bolo dávno." odpovedala som aj keď som vedela, že sa niečo zlé stane. "Ivon! Hovor!" už kričal. "Znásilnil ma! Tak a teraz si už spokojný?!" povedala som vyčítavo. 

"Kto!" povedal teraz už naozaj s nervami v koncoch.  "Prosím, nerieš to." prosila som so slzami. "Do piče! Hovor!" a ruky dal vedľa seba. "Tomáš." vzdala som to. Päsťami udrel do domčeku a otočil sa smerom preč z ihriska. Chytila som ho za plecia. "Nerob to. Prosím." skríkla som, bola som v koncoch. Odignoroval ma a mierne odsotil. "Nechaj ma tak!" okríkol ma a šiel smerom ku kaviarni. 

(Ospravedlňujem sa neaktivitu :/ ale mala som to teraz komplikované doma a trošku som stratila motiváciu :D ale som späť :) ak sa bude dať, ďalšia časť bude zajtra ak nie, tak až potom, čo ma prepustia z nemocnice :/ )