Prebudení 4 - Mithridates

12. Kapitola

Na druhej strane mesta v nemenovanom podniku určeného pre zábavu dospelých bola napätá atmosféra.

Budova bola bez okien, aby bola zatemnená, jediné svetlo poskytovali farebné svetlá namierené na menšie pódiá všade v miestnosti.

Okolo pódií boli sedačky a stoly, aby si zákazníci vychutnali predstavenie exotických tanečníc za zvuku techno hudby, čo bolo celkom pre podnik výnosné.

U jedného takého pódia sedela väčšia skupina mužov, ktorí vyvolávali strach.

Mali na sebe čierne obleky s čiernymi košeľami a pod vestami im vyčnievali obrysy strelných zbraní.

Tí muži boli len časť miestnej mafie, ktorej korene siahali až do obdobia prohibície a preto si tento imidž chceli udržať.

Stál o to hlavne dedič tohto takzvaného trónu rodu Lawson, ktorý dnes oslavoval tridsiatku.

Bol vysoký meter osemdesiat a postavu mal ako vyžla vychudnutú, pretože cvičenie a práca mu nič nehovorila.

Na hlave mal nagelované blond vlasy s náznakom kohúta, ktorý dosiahol vďaka množstva gélu na vlasy a pod nosom mal náznak fúzov, ktoré mu nechceli rásť.

Nosil sa v drahej hnedej koženej bunde a v sivom tričku s obrázkom Narcos.

Obdivoval staré mafiánske praktiky a nebol mafiánsky film, ktorý nepoznal naspamäť.

Striptérky na pódiu tancovali, servírky opatrne nosili alkoholické nápoje a ostatní zákazníci si dávali od nich odstup.

Pekné narodeniny.

Ten strach, ktorý vyvolávala len ich prítomnosť bola pre neho ako afrodiziakum a tešil sa na deň, keď i len jeho meno bude znamenať strach nielen u občanov Chicaga, ale aj u vykonávateľov zákona.

Tento večer nemohol byť lepší.

Zrazu mladému pánovi Lawsonovi zavibroval telefón a tak pozrel na číslo volajúceho.

Hneď vedel, že ide o dôležitý telefonát.

„Idem na toaletu," povedal svojim poskokom a odišiel do zadnej miestnosti kam nikto nechodil. Muži sa ďalej venovali sledovaniu striptérky a vôbec ich nenapadlo mladého dediča sprevádzať.

Lawson zdvihol hovor a usmial sa.

„Pekné narodeniny." Ozval sa hlas na druhej strane telefónu.

„Ďakujem. A rád by som poďakoval aj za ten typ na Damen Avenue."

Vďaka tej informácii sa jeho muži stihli postarať o konkurenciu skôr, ako zasiahla polícia. Teraz sa v jeho rajóne rozťahovať nebudú.

Nebolo ani ťažké postarať sa o to, aby to vyzeralo ako vzájomná prestrelka.

„Máme problém."

„O čo ide?" spýtal sa Lawson a usmial sa na servírku, čo prešla okolo.

„Mitch Coleman žije."

Lawson mal pocit, že zle počul. Okamžite sa otočil, aby na neho nikto nevidel a nemohol z jeho výrazu prečítať, ako sa cítil a v akých problémoch lietal.

Pretože toto bol problém.

„To nie je možné! Mýliš sa! Coleman je mŕtvy a pekne pochovaný."

„Videl som ho u policajnej stanice. Ta tvár sa nedá pomýliť."

Lawson odtiahol telefón od ucha a potichu zanadával. Potom si znovu priložil mobil k tvári.

„Prečo si ho neodpratal, keď si ho spoznal."

„Mal pri sebe sprievod v uniforme. Ale našťastie pre nás, máme šťastie. Coleman má amnéziu."

To nebolo vôbec dobré.

Ten Coleman toho vedel a videl priveľa, než aby ho nechali chodiť si po meste. Aj keby si teraz na nič nespomínal, zajtra sa mu všetko môže vrátiť.

Videl aj ich informátora a tak bol aj tento zdroj ohrozený.

„Ako prežil betónové topánky?! Ale to je jedno. Nesmie ďalej dýchať. Kde je?"

„V byte tej policajtky, čo ho našla."

„Pošlem tam svojich mužov. Stiahnite sa!"

„Dobre. Ale čo bude s policajtkou?"

„Bude jej škoda."

Lawson zavesil a nahnevane zavrčal.

Mala to byť jednoduchá úloha, ale jeho muži to pokašľali. Bolo len otázkou času, než si Coleman na všetko rozpamätá a začne spievať.

Musia sa k nemu dostať skôr, než ho odpracú do bezpečia tí tupci z FBI.

A musia to vyriešiť skôr, než sa o tom fiasku dozvie otec.

Inak na pobreží bude ležať ešte veľa tiel.