Prebudení 4 - Mithridates

30. Kapitola

Yvaine s Mithridatom dorazili do hlbín lesa Schiller Brook ale na inom aute, než na ktorom prišli do Chicaga.

Po návšteve Winstona Claya vymenili čierne terénne auto za tmavo zelený kombík, ktorý patril poručíkovi Wuovi. Ani si nevšimne, že mu chýba.

Mithridates to nevedel iste, ale zrejme mala Yvaine dovolenie, aby si ho v nutných prípadoch požičala.

Prechádzali zeleňou a obchádzali množstvo stromov, pokým nedorazili na správne miesto, celú dobu sa vyhýbali chodníkom a cestičkám, aby zostali nespozorovaní.

Auto zaparkovali do búdy obrastenej machom a stromami, ktorú si na prvý pohľad ani nevšimol, keby pred ňou Yvaine nezastavila.

Tá stavba splývala s okolím, že sa skoro ľudskému oku stratila.

Chata, patriaca Yvaininej rodine, bola vzdialená len pár metrov a pripomínala obydlie hociktorého horára. Prízemná stavba z dreva s kamenným komínom a drevenou terasou.

Všade naokolo boli stromy, až takmer zakrývali výhľad na chatu a veveričky hádzali žalude na strechu.

Mithridates sa cítil takmer ako doma.

Akoby to Yvaine tušila, usmiala sa a postavila sa vedľa Mithridata.

„Je to rodinná lovecká chata. V posledných rokoch sa však využívala hlavne na grilovanie a úkryt pred civilizáciou. Ani netušíš, koľkokrát sme potrebovali oddych od krvi a strelného zápachu."

Yvaine odomkla dvere a odložila batoh na podlahu.

„Nikto tu však nebol aspoň päť rokov."

Zrejme preto tu bola vrstva prachu v chumáčoch a ťažký vzduch, akoby vstúpili do rodinnej hrobky uprostred ničoho.

„Čo teraz, Yvaine?"

Yvaine vošla do jednej izby a začali sa ozývať kovové zvuky, ako keď štartuje auto.

„Najskôr spustím tento generátor, aby nám išla elektrina. A potom to tu rýchlo môžeme upratať, aby sa tu dalo žiť."

„A čo večera?"

„Čo takto biftek? Nakúpili sme zásoby na pár dní, tak si môžeme dopriať. Alebo by si si dal plnený sendvič?"

Mithridates našiel plne zariadenú kuchyňu so všetkým potrebným príslušenstvom a dokonca aj pec pripojenú zozadu od kozubu.

V izbách stiahol plachty a vyklepal ich z okien, popri čom obzeral okolitý zalesnený terén.

„Je tu zlý výhľad. Nebudeme vedieť, ak nás príde nepriateľ napadnúť."

Yvaine sa postavila vedľa neho.

„Nemusíš sa báť. V lese máme aspoň tucet skrytých kamier, čo sa spúšťajú pohybom a v jednej miestnosti máme zabudované monitory. Len musím kamery zapojiť k nabíjačke, aby fungovali."

Nerozumel ani jedinému slovu, ale veril jej, že majú oblasť pokrytú.

Za jeho čias mali rozmiestnených vojakov, ktorí terén sledovali, ale teraz bolo všetko digitálne.

„Dobre. Večer pred zotmením ich zavesím na stromy."

Yvaine sa na Mithridata usmiala a on zrazu pocítil teplo v lícach.

„Idem obzrieť okolie a pripraviť jednoduché pasce."

Rýchlo zmizol z chaty a ukryl sa za stromami, aby bol konečne sám a tak nemusel predstierať, že sa mu ťažko nedýcha. Chytil sa za srdce, čo prudko bilo.

Začalo sa to zhoršovať.

Jeho pokoj sa vytrácal a nastávali mu okamihy rozpakov, ktorá tak nenávidel.

Stál opretý o strom a prudko dýchal, jeho tvár zalieval pot zúfalstva.

Od stretnutia s otcom Yvaine si povedal, že má silnejšiu vôľu, než ako mu pripisoval ten starý muž.

Ale pravda bola, že už dlho nemal svoj liek.

Mithridates schmatol svoje vrecko a zúfalo skontroloval jeho obsah.

Len dve slabé dávky.

V hlave sa mu ozval hlas spolubojovníka, ktorý mu v dobách dávnych pomáhal hľadať zdroje tohto lieku.

Tak si daj aj na dvakrát. Vždy sa dá zohnať viac.

Áno.

Dnes v noci si dá.

Nikto sa to nedozvie a jemu bude lepšie.

Musel sa dať rýchlo ešte ten večer dokopy, aby mohol Yvaine ochrániť.

Len mu bolo ľúto, akú cenu ho to stálo.