Prebudení 4 - Mithridates

32. Kapitola

Yvaine položila na stôl taniere s hotovou večerou a čudovala sa, kde môže byť Mithridates.

Odišiel už pred niekoľkými hodinami a od tej doby o ňom nepočula. Nemohol pripravovať pasce, pretože kôlňa za chatou bola zamknutá a kľúč mala ona.

Navyše by ho z okna videla.

Tu sa mu nemohlo nič stať, ale aj tak ho chcela ísť hľadať a ubezpečiť sa, že je v plnom zdraví.

Keď pozrela z okna zaznamenala, že slnko zapadalo a začalo byť chladno, ako v pravý jesenný podvečer.

Veď už bol November.

Yvaine si na seba hodila loveckú červeno zelenú kockovanú bundu a do ruky si zobrala baterku.

Vyšla z domu a začala sa obzerať za zvukmi, ktoré mohli byť a nemuseli byť prirodzenými súčasťami tunajšej fauny.

Dlho nič nenašla, až potom desať metrov od chaty začula plytké bolestivé dýchanie.

Hneď sa vybrala za zvukmi, pokým nenatrafila na ten hrozný pohľad.

Musela dvakrát zamrkať, aby sa uistila, že vidí dobre.

Potom zahaleným hrdlom bolestivo prehltla.

Mithridates sedel opretý o starý kmeň storočného dubu s rozhodenými nohami a hrozne sa potil. V ruke držal otvorené kožené vrecko zviazané čiernou šnúrkou.

Yvaine dvakrát nerozmýšľala a rýchlo si k nemu kľakla.

„Mithridates! Čo ti je?"

„Je toho málo. A nechcem to potrebovať."

Yvaine mu zobrala vrecko zo slabej ruky a privoňala si k tej droge.

Kvôli svojej práci si robila prieskum o drogách a po čuchu dokázala ako tak rozoznať druh drogy.

Nebola policajný pes, ale niektoré pachy sa nedali nerozoznať.

Pre ďalšie prípady mala po ruke lakmusový papierik.

Ale tento jeden druh poznala jednoznačne, bolo to opium.

Kedysi používané v medicíne, aj ako návyková droga.

Takže jej bojovník a bandita, bol závislý na drogách a ona si to nevšimla.

Nie! pomyslela si.

Nechcela to vidieť a tak zámerne prehliadala zrejmé znaky závislosti.

Sklený pohľad, dym z jeho oblečenia, úteky do ústrania aj nervózne správanie.

Musel byť závislý už dlho, keď dokázal zahmlievať to najzrejmejšie na svojej slabosti aj pred policajtkou, ktorej oblasťou boli práve drogy.

Yvaine chytila Mithridata za pažu a s veľkou námahou mu pomohla postaviť sa.

„Poďme, Mithridates! Tu nesmieš zostať! Musíme do tepla v chate. Pomôžem ti."

„Nechcem tvoju pomoc! Dokážem sa s tým vysporiadať aj sám."

To síce povedal, ale jeho hlas bol slabý a neistý, ako jeho držanie tela.

„Nepýtala som sa ťa. Teraz som silnejšia než ty, tak sa daj do kroku! Keby sme si zopakovali náš súboj, tento krát by si nevyhral."

A ona si ich zápas chcela zopakovať.

Kráčali pomaly k chate a keď boli v nej, Yvaine ho uložila na posteľ v spálni.

„Teraz ťa vyzlečieme, aby som z teba utrela ten pot a zohriala ťa. Dobre?"

Mithridates prikývol a Yvaine mu vyzliekla mokré tričko.

Nohavice, tenisky a ponožky boli ďalšie, len spodky mu zostali.

Rýchlo ho prikryla dekou a všetko odniesla do kúpeľne.

Oblečenie vyhodila do koša na bielizeň a vrecko s drogou do koša na odpadky. Potom si napustila do lavóra teplú vodu a s uterákom sa vrátila.

Yvaine začala Mithridata umývať mokrým uterákom ako sestrička v nemocnici a jeho triaška sa trochu zmiernila.

„Ako dlho už berieš tie drogy?"

„Od mojich pätnástich, približne."

„Prečo si s tým začal?"

„Bol to nápad kráľovského felčara. Malo mi to pomôcť od strachu z hovorenia v spoločnosti."

Toho felčara by rada spoznala.

Naučila by ho, čo to znamená zahrávať sa s nevinnými obeťami.

Ručne – stručne.

„Toho si sa bál? Veď máš charizmy na rozdávanie."

„Bratia povedali, že nie."

Na to upadol do spánku a Yvaine nezostalo nič iné, než počkať na výsluch trochu dlhšie.

Času bolo dosť.

A otázok mala dostatok.