Prebudení 4 - Mithridates

24. Kapitola

Buch!

Prásk!

Duch!

Päste mužov z Lawsonovskej mafie narážali do tela a tváre ich obete, akoby boxovali do vreca v telocvični.

Pre nich to bola zábava spojená s účelnosťou.

Pre obeť to bolo mučenie k doznaniu pravdy, len škoda, že nebol tak zhovorčivý, aby si tú bolesť ušetril.

Tá obeť bol Wolf Hollis, agent FBI v službe.

Lawsonovci ho chytili cestou z večierky, keď si z práce išiel kúpiť večeru a potom sa vracal do práce. Očividne chcel pracovať aj v noci.

Našťastie žil sám a bol rozvedený, tak ho nikto celý víkend nezháňal. Mohol byť v ich starostlivosti celé dva dni a nikto si to nevšimol.

Nezavliekli ho však do nejakého skladu, ako zo starého filmu, čo by sa k Juniorovej povahe hodilo.

Mali pre neho lepšie miesto.

Také, ktoré by ho malo motivovať k výrečnosti.

Odniesli ho do opusteného bytu poručíčky Clayovej, kde všetko zostalo pri starom, po ich poslednej návšteve.

Nikto sa tam neukázal, nikto nebol skontrolovať byt, kým bola jeho nájomníčka preč.

Bol otvorený iba pre nich.

Každý jeden kus nábytku rozrezaný, zásuvky vysypané a chladnička vyprázdnená.

Hollisa uviazali o jedálenskú stoličku, ktorá ešte držala po kope a niekoľko hodín sa z neho snažili dostať informácie o útočisku Mitcha Colemana.

Doteraz však mlčal.

„Tak kde je? Povedz nám to, a tvoje utrpenie skončí."

Hollis nenávistne vypľul krv a vzdorovito držal jazyk za zubami.

Junior stál opretý o kuchynskú linku a dochádzala mu trpezlivosť a čas.

Chcel Hollisa zastreliť, ale mŕtvy nezvyknú nehovoriť, a to by bolo nemilé. Ak z neho nedostanú, čo potrebujú, spozná túto pravdu na vlastnej koži aj Junior.

Nezáležalo na tom, koho bol syn.

Trest nikoho neminul, keď dotyčný sklamal Lawsona seniora.

Radšej si zapálil cigaretu.

„Toto nikam nevedie. Prečo si tak tvrdohlavý, Hollis? Len sám sebe škodíš."

„Pche! To skôr vás uvidím horieť v pekle, než by som zradil svojich kolegov!"

Junior zaškrípal zubami.

Zrazu mu zazvonil telefón a tak ho zdvihol.

„Čo je?! Mám prácu!"

„Ruším ťa snáď?"

Junior sa rozkašľal a pustil cigaretu na linku.

„Nie, ocko. Nevedel som, kto volá."

„Ty toho veľa nevieš. Myslel si si, že predo mnou utajíš dôležité veci?"

„Nie, ocko."

„A čo Mitch Coleman? Myslel si si, že na to neprídem?"

Dočerta!

Kto ho zradil?!

„Nechcel som ťa rozčuľovať, ocko. Mal som v pláne to vyriešiť sám. Už som blízko."

„Nepodarilo sa ti to. Práve teraz si skončil. Našťastie mám ľudí, čo vedia kde hľadať."

Junior nenávidel ten pocit, že je znovu malým deckom. Najradšej by vrazil dýku do otcovho chrbta a vyslobodil sa z jeho nadvlády.

Len aby mohol nastoliť svoju vlastnú.

„Áno? Na čo si prišiel? Ak to teda môžeš povedať."

„Poslal som ti to do mobilu. Čítaj!"

Junior si pozrel správu a našiel odkaz na školské noviny pár dní staré. Článok sa týkal jednej párty a nových susedov.

Fotka ho takmer zrazila na kolená.

„To je..."

„Máš tridsaťšesť hodín, aby si našiel Colemana a vymazal ho z tejto reality. A urobíš to osobne. Rozumel si mi?"

Junior prehltol nadávku a na upokojenie sa nadýchol.

„Áno, pane."

„Budem čakať."

Senior zavesil a Junior si opatrne vložil mobil do vrecka.

Ešte teraz sa mu triasli ruky.

„Čo sa deje? Otecko udelil ultimátum?" doberal si ho Hollis, ale nemalo to ten správny efekt, keď sa usmieval so zlomeným zubom a napuchnutým okom.

Junior však už nemal náladu na hry a tak si obliekol kabát.

Pozrel na svojich mužov.

„Už vieme, kde je Coleman. Upracte po sebe a vyrazíme."

„A čo tento fízel?"

„Veď som povedal, aby ste po sebe upratali."

Junior vyšiel z bytu a zatvoril za sebou dvere s vedomím, že nadišiel správny čas.

Čas na odplatu.