Confusion

Cesta do neznáma

Sedíme vedľa seba v aute a mlčíme. Pozerám von z okna na neznámu krajinu mihajúcu sa v tme. Lampy osvetlujúce cestu občas pretnú tmavé okolie. Bojím sa niečo povedať, ten chalan nevyzerá ako niekto zhovorčivý. Zviera volant a pozerá pred seba. Navonok vyzerá nebezpečne, no v očiach mu vidím smútok. Tichý, skrývaný, no bolestivý. Pre tento smútok sa ho nebojím. Nebezpečný ľudia totiž necítia nič. Zato on toho podľa mňa cíti dosť. Trochu si ho obzriem. Ruky mu zdobia tetovania. No nie celé. Má ich iba zopár. A myslím, že ich výstižne vyberal. Oči má tmavé. A vlasy krátke a strapaté. Je celkom pekný.

"Prečo si ma tam nenechal?"vyletí zrazu zo mňa.

Dlho je ticho, myslím si, že neodpovie.

"Chcela si stať zoči-voči tým hajzlom?"

"Utiekla by som."

"Našli by ťa. Takým ľuďom akí su oni nikto neutečie. A mlátilo by ťa, kým by si im neukázala, kam som šiel. A potom by ťa možno zabili. Aby si neprezradila zase ich. Sú to nebezpeční ľudia, akých si ty s tvojou naivitou nevieš ani predstaviť..."

"A s tebou budem akože v bezpečí?"

Na túto otázku už neodpovie. Buď mi to nechce povedať, alebo sám nevie odpoveď.

"Kto vlastne si?"

Povie odrazu. Nečakala som, že prejaví o mňa čo i len najmenší záujem.

"Volám sa Maddie." "Celé meno?" "Madeline Danielle Rose Wheatneyová."

"Vek?"

"19. A ty ?"

"Pre začiatok ti musí stačiť, že ostatní ma volajú Danny."

"Viac mi o sebe nepovieš?"

"Nie!"povie trochu nahnevane.

"Prečo si vlastne neváhala utiecť?"

"Povedzme, že mám na to svoje dôvody."

Potom v aute nastalo ticho. Natrásanie auta ma pomaly uspávalo. Po chvíli som sa ponorila do ríše snov.

Zobudím sa nad ránom, keď už slnečné lúče prenikajú do auta. Uvedomím si kde vlastne som. Vytiahnem si mobil a pozriem na čas: 6:30. Okrem času mi na obtazovke bliká milión nepriatych hovorov a správ od mamy. Z nechuťou mobil vypnem.

"Kam vlastne ideme?"spýtam sa rozospato.

"Nikto nevie."povie.

"Ale musíme sa zastaviť niekde prespať, ďalšiu deň bez spánku a jedla nezvládnem."

Uvedomím si, že aj mne už žalúdok zviera hladom.

"Zastavíme tak za hodinku."

Prikývnem a pohrúžim sa do vlastných myšlienok.

Presne za hodinu zastavíme pri nejakom slušnom moteli. Stojíme pri recepcii a vybavujeme izbu. Majú voľnú iba jednu. No super. Ubytujeme sa teda a hladný sa vrhneme na raňajky.

Cez deň Danny niekam odíde a nechá ma samú. Ja si zatiaľ prezerám okolie. On sa vráti až o desiatej večer. Keď vojde do izby, čakám vysvetlenie, no on ma len bez pozdravu odíde a sadne si na posteľ.

"Kde so bol?"

"To nech ťa nezaujíma. Podstatné je, že zajtra po raňajkách odchádzame."

"Prečo mi nič o sebe nepovieš?
Máme spolu stráviť ešte veľa času a ja o tebe neviem vôbec nič!"

On vstane a odíde do kúpeľne. Poriadne za sebou buchne dverami.

Ja už som osprchovaná, tak si len ľahnem do postele a pozerám do stropu. Keď vyjde má na sebe krátke pyžamo. Obopína mu vypracované svaly a na ramenách ma výrazné jazvy. Kto vie z čoho? Zoberie si perinu a ľahne si na zem.

"Budeš spať na zemi?"

"Nikoho si nepripúšťam k telu. Nikto o mne nevie veľa. Všetko viem iba ja sám. A áno budem. Žil som aj v ťažších podmienkach."

Uzavrie debatu a zhasne svetlo.