Confusion

Nové prekvapenia

Keď sa trochu upokojím, rozmýšľam, čo povie mama, keď sa vráti. Z jej výrazu som nevedela vyčítať čo si myslí. Pozriem na hodiny oproti posteli a zistím, že od maminho odchodu ubehla už hodina. Keď už začínam pochybovať, že sa vôbec vráti, vojde do izby.

Vyzerá lepšie. Na tvári ma znovu ten prísny výraz, ale vidno v ňom aj niečo inšie. Neviem čo to je, ale zmierňuje to ostré črty jej tváre.

"Maddie" začne, jej oslovenie ma veľmi prekvapí. Nikdy ma nenazvala Maddie. Najkratšou verziou môjho oslovenia bolo Madeline.

"Ja...mne...je to všetko ľúto" povie pri čom sa viditeľne premáha. Neni zvyknutá vyjadrovať nahlas svoje emócie a pocity. No vidno na nej, že to myslí vážne. Dnes ma moja mama neprestáva prekvapovať.

"Nikdy som si nevšimla, že ťa to tak trápi. Ale ja... som ti naozaj chcela dobre. Len som bola trochu zaslepená vlastnou predstavou o tvojom živote. A aj prácou. To však nič nemení na tom, že si utiekla a nedala nám vedieť. Všetci sme sa o teba báli."

"Aj mne je to ľúto. Ale ono je to trochu zložitejšie ako si myslíš..."

"Viem si predstaviť. Mladá dáma ešte nám budeš mať čo vysvetlovať. Vraj ťa chce vypočuť aj polícia." povie zamračene.

"Ja viem, ale... dnes som už unavená, nepočká to?"

"Zajtra prídeme aj s otcom. Ty si zatiaľ oddýchni." pobozká ma na čelo a odíde.

Som šokovaná...mamin postoj sa zmenil o sto percent. Uznala si chybu, ospravedlnila sa, zajtra príde aj s otcom... nechápem. Toto bol asi náš najdlhší a najúprimnejší rozhovor za celý život.

Cítim sa lepšie. Nečakala som, že môj dlhý monológ ju tak ovplyvní. Mám pocit, že mozog mi konečne dovolí zaspať. Keď sa chystám zhasnúť lampičku, pohľad mi padne na otvorenú obálku. Poviem si, že si ho prečítam po zobudení, keď však zavriem oči napätie mi nedovolí spať. Zažnem teda znovu svetlo, posadím sa a ponorím sa do písmen, ktoré mi poslal Denis.

Milá Maddie,

...............................

Ospravedlňujem sa, po takom dlhom čase taká ultra krátka časť... snáď sa čoskoro dostanem k novej ...

S.