Confusion

Epilóg

Denis držal v rukách naše kufre a nakladal ich do auta. Podišla som k nemu a pozrela mu do očí:

"Si si naozaj istý, že je potrebné odísť?"

"Maddie, niektorým členom gangu za pár mesiacov vyprší pobyt za mrežami. Budú zase voľní. Schopní ovplyvňovať naše životy."

"Ale veď kto z nich by riskoval návrat za mreže? Pri opakovanom trestnom čine by mohli zostať zavretí aj doživotne..."

"Nepoznáš ich tak dobre ako ja. Nepochybujem o tom, že niektorí sa vrátia k svojim rodinám a nebudú chcieť mať s pomstou nič spoločné. Ale zopár z nich, tí, pre ktorých bol gang viac ako vlastná krv, nebudú váhať riskovať čokoľvek, ba aj vlastný život, aby mi zobrali všetko čo mám rád a položiť ma na kolená. A hlavne, keď budú chcieť zničiť to, na čom mi najviac záleží, pôjdu po tebe. A žit do smrti v strachu o tvoj život nedokážem."

Usmiala som sa. Počúvať také slová z úst svalnatého chalana s drsným výzorom ma nikdy neomrzí. Jeho kútiky sa tiež jemne pohli hore, ale zachoval si vážny výraz.

"Idem sa rozlúčiť s rodinou." povedala som a pristúpila som k dverám, kde stála poslušne nastúpená celá moja rodina. Musím priznať, že sme sa za tie dva roky zblížili tak, ako nikdy predtým a túžba po úteku mi nikdy nebola taká cudzia. Najmä prvý rok, keď Denis sedel vo väzení, mi veľmi pomáhali. S nimi som to nejako zvládla a rok mi ubehol oveľa rýchlejšie. Potom sa Denis konečne vrátil a my sme si mohli znova užívať spoločné chvíle. Chodili sme do kina, na večere, nočné prechádzky a nevedeli sme sa nabažiť sladkých bozkov. Konečne som sa cítila bezpečne a zažívala som tie bežné, no pre mňa tak výnimočné momenty normálneho vzťahu.

Denis mi už počas toho veľakrát naznačoval, že bude potrebné odísť, no nikdy som si to nejako veľmi nepripúštala. No keď mu skončila podmienka, rozhodol, že je ten správny čas. Nastalo dlhé vysvetľovanie a rozhovory s rodičmi. Keď sme spolu konečne vybudovali vzťah, nepúštali ma ľahko, no bolo im jasné, že pre moju bezpečnosť je to ten najlepší krok a v Denisových rukách sa mi nič nemôže stať. Verili mu a vedeli, že by bol schopný za mňa položiť aj vlastný život.

"Madeline, dievčatko, dávaj si pozor." zašepkala mi do ucha dojatá mama. Pred dvomi rokmi by som sa zasmila, kebyže mi niekto povedal, že moja mama by pri mojom odchode plakala.

Stáli sme všetci vo veľkom rodinnom objatí, s vedomím, že čas kedy sa najbližšie uvidíme, je zatiaľ neurčitý. Denis tiež podišiel k rodičom, s otcom si podal ruku, mamu pobozkal na líca a sestre postrapatil bohaté vlasy.

"Pán a pani Wheatliovci, som vašim nekonečným dlžníkom...či už za pomoc pri súdnom konaní alebo za to, že ste priviedli na svet také výnimočné dievča."

Rodičom viac nechýbalo. Usmievali sa a zároveň plakali, vyčerpaní zo silného emociálneho zážitku. Želali nám veľa šťastia, prikázali, nech sa pravidelne hlásime a už sa aj chystali plánovať najbližšie stretnutie. My s Denisom sme nasadli do auta a kývali, až pokým moja rodina úplne nezmizla v jarnom hmlistom súmraku. Kedykoľvek sme zastavili mi Denis položil ruku na stehno a hľadel na mňa pohľadom, z akého doslovne cítite sršať iskričky lásky. Slnko pomaly úplne zapadlo a my sme leteli nekonečnou rýchlosťou v ústrety novému, spoločnému životu.

Tak toto je posledná časť príbehu, ktorý som písala takú dlhú dobu a miestami strácala nádej, že ho dokončím. No múza sa vrátila a epilóg predsa len uzrel svetlo sveta. Viac o mojej neuveriteľnej vďačnosti nájdete v poďakovaní ❤
S.