Confusion

Výčitky

Neprítomne pozerám pred seba a čakám, kým na mňa vychrlí všetky urážky, ktoré má na srdci.

"Ja nemám slov. Neviem čo mám povedať! Ako si toto mohla spraviť?! Ujdeš si len tak jedného dňa z domu, nepovieš nám ani slovo, neozývaš sa dlhú dobu a nakoniec mi zavolá polícia, vraj ležíš postrelená v nemocnici!"

Ticho ležím a počúvam tie slová, ktoré mi znejú ozvenou v hlave ešte dlhé minúty. Uvedomujem si, že má sčasti pravdu. Materiálne som bola doma plne zabezpečená, no napriek tomu som nevďačne utiekla. Vyzerá to, akoby som si nevážila to, čo som mala. Ale keby ste vyvážili peniaze tým, ako mi matka riadila život napriek tomu, že som dospelá, nútila ma študovať to, čo ma absolútne nebavilo, vypĺňala celý môj voľný čas nudnými krúžkami či úlohami. Nemala som žiadnych dobrých priateľov, v živote som sa nebola sama niekde zabaviť. Môj život bol diktatúra. Matka sa starala len o moju dokonalú budúcnosť, nie o moje pocity. Nikdy mi nevenovala veľa času a pozornosti, nikdy neprejavovala lásku. A verte či nie, takýto život vás raz prestane baviť...

Mama akoby mi čítala myšlienky, pokračuje: "Mala si všetko na čo si si len zmyslela a ty sa takto odvďačíš! Čo ti len doma chýbalo?"

Zatnem päste, hromadí sa vo mne hnev. Už to nemôžem ďalej počúvať. Raz jej predsa musím povedať, aká je sebecká a bezohľadná. A keď ju zaujíma dôvod môjho odchodu, je na to správny čas.

"Naozaj chceš vedieť vysvetlenie môjho úteku? Tak teda do toho,  dobre počúvaj! Máš pravdu materiálne som bola zabezpečená veľmi dobre. Ale to je všetko na čo ty hľadíš! Nikdy v živote si nehľadela na moje pocity! Začnime detstvom. Už ako polročné bábätko si ma nechávala v jasliach. Nikdy si sa so mnou nehrala, na to tu bola opatrovateľka! Vybrala si mi súkromnú školu kde boli všetky decká skazené, namyslené a egoistické, ale tebe to bolo jedno. Toľkokrát som sa domov vracala s plačom, no ty si si to ani len nevšimla. Moji rovesníci chodili s rodičmi na výlety, no ja som sedela doma a učila sa, alebo trpela na krúžkoch, ktoré ma nebavili. A aby toho nebolo málo vybrala si mi ešte aj vysokú a moju túžbu ísť na inú si zignorovala. Myslela si si, že mi buduješ skvelú budúcnosť a pri tom si ma ničila! Ja už som jednoducho nevládala! Nemala som priateľov a vlastne ani normálnych rodičov,  pretože ste si na prvé miesto zvolili kariéru a to isté ste vnucovali do priorít aj mne. Tak keď sa mi naskytla príležitosť utiecť, nečuduj sa, že som ju využila! Konečne som mohla dýchať a napriek tomu, že som bola neraz v nebezpečenstve, prežila som to najlepšie obdobie svojho života a získala som lásku i priateľstvo! " poviem a konečne sa poriadne nadýchnem.

Som rozrušená, srdce mi bije závratnou rýchlosťou. Mama je bledá, v tvári sa jej strieda šok s niečím čo pripomína smútok. S očí jej vypadne niekoľko sĺz. To je prvý raz za celý život, čo vidím túto tvrdú ženu plakať.

"Idem...idem na vzduch." vyjachtá a poberie sa k dverám. Keď sa zavrú, nevydržím a rozplačem sa tiež. Je toho na mňa veľa. Všetky udalosti včerajška a dnešné zistenia...

Zrazu sa otvoria dvere a do izby vojde Mike. Na tvári ma ustarostený výraz.

"Si v pohode?"

"No veľmi nie. Je toho na mňa moc."

Príde ku mne a jemne ma objíme.

"Neboj sa to zvládneme. Stojím pri tebe."

"Ďakujem...Mike nechal by si ma na chvíľu samu? Musím si to nechať uležať a trochu si oddýchnuť."

"Jasné. Aj tak už musím ísť. Držím palce s mamou. Zajtra ťa prídem navštíviť znova." usmeje sa a odíde.

Zostanem sama so svojimi myšlienkami. Je mi jasné, že dnes už oddychovať nebudem.