Confusion

Stratená?

Stojíme od seba iba pár milimetrov. On mi pozerá priamo do očí. Jeho tmavohnedé oči vyvolávajú zvláštne chvenie môjho vnútra. Jeho pery sa priblížujú. Jeho dych ma šteklí na tvári. Zatváram oči. V tom sa však Denis zastaví a zašepká:

"Moje tajomstvá pre teba zostanú záhadou."

Po tých slovách odíde. Nechá ma stáť uprostred izby a pokojným krokom prejde cez vchodové dvere. Zase odišiel. Mňa z neho naozaj porazí! Prečo sa mi z neho trasie celé vnútro? Veď ho neznášam. Môžem niekoho zároveň nenávidieť a niečo k nemu cítiť? Zrejme to možné je. Stále sa však snažím presvedčiť sama seba, že to nie je môj prípad. Opakujem si to do vtedy, kým tomu neuverím. Uvidím do kedy mi to vydrží. Svoje presvedčenie stratím pri jeho najbližšom pokuse pomotať mi hlavu.

Rozhodnem sa trochu prejisť a prevetrať si hlavu. Les je tajomný. Presne ako Denis. Svetlo do neho preniká iba jemnými lúčami. Idem hlbšie a hlbšie. Čím viac sa ponáram do prírody, tým viac zabúdam na svoje myšlienky. Keď už nevládzem, sadnem si na blízky peň a vychutnávam si vôňu a zvuky lesa.

Denis

Kde dokelu je to dievča? Už sa stmieva a ručička hodín sa blíži k deviatej hodine. A ona je preč. Nič nepovedala, nenechala žiadny odkaz. Veď ty to robíš stále! šepká mi hlas v hlave. Lenže toto je iné! Ona sa nevie brániť! Čo keď jej niekto ublížil? Nemohli sa sem dostať? A odviesť ju? Už je pol desiatej. Nervózne sa prechádzam po dome. Musím niečo robiť. Idem ju pohľadať aspoň v okolí.

Všade naokolo je hustý les. Mohla ísť kdekoľvek. Môžem si za to sám. Vytočil som ju. Prechádzam lesom a kričím jej meno. Odpovedá mi len ozvena. Mám strach. Ja, Denis Walton, priznávam, že sa bojím. Nikdy v živote som sa ničoho nebál. Okrem jednej situácie v detstve, ktorá mi zmenila život. Odvtedy sa nič tomuto strachu nevyrovnalo. Až doteraz. Moje pobehovanie po lese sa menilo na hysterické. Plačem a kričím. Strácam nádej. Sadnem si k stromu a chytím si tvár do dlaní. Som zúfaly. Predstavím si, čo všetko sa jej mohlo stať. To mi dodá silu hľadať a prinúti ma vstať. Pochmúrny les mi len dodáva beznádej. Vtom uvidím v diaľke niečo, čo nevyzerá, že by patrilo lesu. Utekám za tým, akoby to bola voda vo vyprahnutej púšti. Potom ju uvidím. Schúlenú v klbku, spiacu pri nízkom pni. Skontrolujem jej životné funkcie. Všetko funguje, ako má. Môj plač sa zmení na slzy šťastia. Vezmem ju na ruky a bežím čo najrýchlejšie k domu.

Maddie
Zobudím sa a otvorím oči. Nad sebou vidím mihotajúce sa koruny stromov. Čo sa deje? Stačí mi jediný pohľad naľavo. Tie tmavé oči mi prezradia všetko. Vybaví sa mi to, ako som zaspala v lese. Asi ma náhodou našiel a rozhodol sa, že ma nenechá napospas divej zveri. Nevšimol si, že som hore, a tak rýchlo zavriem oči.

Denis

Prinesiem ju do jej izby a položím na posteľ. Keď spí vyzerá tak nevinne. Sadnem si k nej a pozorujem črty jej tváre. Zastavím sa na jej perách, no po chvíli odvrátim zrak. "Tak si ma vystrašila." zašepkám si sám pre seba. Naplní ma dosiaľ nepoznaný pocit túžby pobozkať ju. To však nemôžem. Láska človeka robí zraniteľným.

Maddie
Stále si opakujem tie slová... Tak si ma vystrašila. Nevedel, že ho počujem. Stále pri mne sedí. Mám chuť otvoriť oči, no nechcem, aby zistil, že som hore. Odrazu zacítim jeho dych na mojom líci. Chcem, aby sa ma dotkol svojimi perami. To však on nedokáže. Iba zašepká:

"Dobrú noc Madeline Danielle Rose Wheatleyová..."

To meno neznášam, no v jeho podaní sa mi páči.

Tak nová časť je tu. Viem, že po celkom dlhom čase, za čo sa ospravedlňujem, ale mala som veľa aktivít a momentálne som chorá. Preto využívam čas ležania v postely a pridávam najdlhšiu časť zo všetkých :) dúfam, že sa páči.
S.