Confusion

Zvláštne vysvetlenia

Denis sedí v aute a netrpezlivo na mňa čaká. Ja bez slova nasadnem do auta a zapášem sa.

"Sorry za tú facku."poviem, lebo sa cítim trocha previnilo.

Napriek tomu, že je tajomný, nikdy mi nijako neublížil. On dlho neodpovedá. Naša cesta za ako obvykle nesie v duchu "ticho pred búrkou". Znenazdajky sa ozve

"Zaslúžil som si ju."

On si priznal chybu? Tak to je pokrok.

"Keď prídeme do cieľa, niektoré veci ti vysvetlím."

"Dobre. Ale je mi to jedno, ak nechceš. Aj tak to nič nemení na tom, že si ma odviezol z rodného mesta ktovie kam a vystavil si ma nebezpečenstvu."

V jeho očiach sa zrazu zjavia slzy. Chlapi plačú málokedy. Musel si spomenúť na niečo fakt hrozné. Prekvapí ma, že naoko bezcitný muž skrýva v sebe slabé miesta. Slzy si však stihne utrieť skôr ako mu stečú po tvári.

Cestujeme asi hodinu, keď zrazu odbočí na lesnú cestu. Za chvíľú zaparkuje pri priestranej vile s bazénom. Vystúpime z auta. V jeho tvári sa znova mihne tieň smútku. Nič nepovie, iba odíde smerom do lesa. O chvíľu sa jeho siluleta stratí za stromami. Mňa tam nechá stáť. Neviem, čo si mám o tom myslieť. Viem, že by s tým nesúhlasil, ale vyberiem sa za ním. Musím zistiť, čo sa deje.

Prechádzam lesom. Bola hlúposť ho hľadať. V takom veľkom priestore. Chystám sa teda vrátiť. Bežím späť, aby som tam bola čo najskôr. Zrazu ležím na zemi. Čo sa stalo? Neviem. Pamätám si len, že som zakopla. Zatvárajú sa mi oči. Ja sa spánku podvolím.

Zažmurkám a obhliadam sa okolo seba. Veľmi mi to pripomenie zobúdzanie z omráčenia v tej hroznej budove. Kde to som? Prečo si nič nepätám? Okolo mňa sa rozprestiera menšia, no útulná izba. Je vymaľovaná na krémovo a doplnky sú ladené do podobnej farby. Nábytok je tmavo hnedý. Zrazu si všimnem na stoličke sedieť Denisa. Pozrie na mňa a príde bližšie.

"Už si hore?"

"Čo sa stalo?"

"Neviem. Našiel som ťa v lese. Ležala si na zemi a bola si celá poudieraná. Myslel som, že si už mŕtva. Naštastie sa ukázalo, že si len spadla a je to len slabý otras mozgu a zopár odrenín."

"Aha. A kde to som?"

"V dome, pri ktorom sme zaparkovali."

"V akom dome?"

Je ticho.

"Povedal si, že mi to vysvetlíš!"

"Teraz si príliš vyčerpaná..."

"Ahá...zrazu aký starostlivý!"

"Hm...šak som sa ťa len na rukách priniesol z lesa, uložil do postele uvaril čaj..."

"To všetko si spravil?"

"Hej."

"Ďakujem." Pozerá pred seba mlčí.

Nakoniec predsa len povie dlho očakávanú vetu

"Čo si sa chcela spýtať?"

Viem, že na všetky otázky mi neodpovie. Preto sa ho radšej nespýtam na nič, čo by sa ho mohlo dotknúť.

"Koľko máš rokov?"

"21."

"A tvoje priezvisko?"

Nesúhlasne pokrúti hlavou...čiže to mi nepovie.

"Tak mi povedz, čo je toto za dom."

"Zdedil som ho."

"Po kom?"

"Po rodič..." hlas sa mu zasekne a telom mu trhajú tiché vzlyky.

"Prepáč to som nechcela!"

Plače. Slzy smútku mu trčú po tvári, ktorú si schoval so dlaní. Ani neviem prečo, chytím ho za ruku. Je mi ho ľúto. Ktovie, čo ho prinútilo byť tým čím je. Skrýva sa za masku drsného frajera, pritom vnútri je to citlivý chlapec...On sa zrazu strhne, pustí moju ruku a vyjde z izby. Zase sa zľakol, že som sa k nemu príliš priblížila. Ale prečo?

Tak 7. Časť ;) trošku to komlikujem. Snáď sa páči. Thanks for reading my story.
S.