Confusion

Vo väzení

...dvere sa s buchotom otvorili. Ako prvého som zbadala Denisa. V tieni dverí som videla len spútané ruky a väzenskú rovnošatu. Dozorca, ho odviedol až k stoličke predo mnou. Lampa  visiaca nad stolíkom, ktorý nás oddeľoval, mu osvetlila strhanú tvár. Kruhy pod očami svedčili o prebdených nociach, modriny a odreniny o mizerných životných podmienkach. Svaly presvitajúce cez oblečenie, jazvy vzbudzujúce rešpekt a tmavé oči vyžarujúce odhodlanie však stále prezrádzali jeho silu.

"Máte 20 minút! Pre prihovorenie hlavného poručíka vám necháme súkromie, ale dvere sú poriadne strážené, nech vás ani nenapadne nad niečím premýšľať!" preruší moje hodnotenie Denisovho strhaného vzhľadu dozorcov hlas doznievajúci v škrípaní dverí. Som vďačná policajtovi, ktorý ma vypočúval, za poskytnutie aspoň krátkeho súkromia.

Akonáhle sa dvere úplne zabuchnú, obídem formálny stolík, sadnem si na Denisove kolená a objímem ho. Stískam ho akoby som ho už nikdy viac nemala vidieť. Po dlhej chvíli sa odtiahnem a pohladím mu tvár. "Vyzeráš...strašne." unikne mi. 

"Ani ty nevyzeráš najhoršie." uškrnie sa naoko urazene. "Na to, že ma len nedávno zasiahla guľka to nie je zlé, však?" poviem zo srandy, no jeho tvár sa v okamihu zachmúri. "Denis, ja už mám naozaj plné zuby toho tvojho obviňovania samého seba! To čo si písal v tom liste ma skutočne zranilo. Ako môžeš vôbec napísať niečo také! Že mám na teba zabudnúť, po tom všetkom... Musíš si uvedomiť, že aj keď som si tú cestu nevybrala úplne dobrovoľne, útek som si vybrala a ani v najťažšej chvíli som neoľutovala nič z toho, čo sa udialo. Pretože som spoznala teba Denis! A milujem ťa z celého svojho srdca. Nemôžeš vidieť len to zlé, čo si spravil. Obetoval si sa za mňa, naučil si ma toľkým veciam a napriek tomu, že to s tebou nebolo vždy ľahké, prežila som najvzrušujúcejšie obdobie v celom svojom živote. A teraz tu som, živá a zdravá, pripravená za teba bojovať a dostať ťa odtiaľto."

"Ja..." otvorí ústa a chce niečo povedať, no ja mu pritisnem prst na pery. "Pšššt..." poviem, chytím jeho tvár medzi svoje dlane. "Ostalo nám posledných desať minút. Využime ich nejako zmysluplne." zašepkám mu do ucha a spojím jeho pery s mojimi. 

Po pár minútach sa odtiahne. Vzdychnem a nespokojne na neho pozriem.  "Maddie, rád by som si užíval posledné minúty nášho času inak, ale je niečo, čo by si mala vedieť." "Počúvam." "Bola tu tvoja mama a..." "Ak ti trepala nejaké nezmysly o tom, že mi máš dať pokoj tak!!!" vybuchnem. "Upokoj sa, nič také mi nevravela." povie dostatočne rázne, pretože ma kvôli spútaným rukám nemôže inak utíšiť. Rozmýšľam, prečo iné by ho mohla moja mama navštíviť vo väzení. 

"Práve naopak...ona mi ponúkla...že ma bude obhajovať." "Čože spravila?" nemôžem uveriť vlastným ušiam. Moja mama - právnička ponúkla pomoc Denisovi. Mne sa snáď sníva!? "Prosím, nehnevaj sa, ja som ju musel prijať. Nemám nikoho iného, kto by ma mohol obhajovať." "Denis ty si blázon?" "Vieš čo, tak jej odkáž, že ďakujem, ale nie je to potrebné..." "Denis ty ničomu nerozumieš... veď to je skvelé, že ťa bude obhajovať! Moja mama je jednou z najlepších vo svojom odbore a ja si nič iné neželám viac ako dostať ťa odtiaľto." "Vážne? Ja som myslel, že s ňou nemáš veľmi dobrý vzťah..." "No veľa vecí sme si v nemocnici vysvetlili, ale že by mi až takto začala pomáhať, to mi ani len nenapadlo!"

"Váš čas uplynul!" vletí do miestnosti prísny dozorca a čaká kým Denis podíde ku dverám. Obaja sa postavíme a Denis mi venuje posledný bozk na líce. "Maddie si to najlepšie čo ma v živote stretlo." zašepká. Potom sa vydá v ústrety zazerajúcemu dozorcovi a zachviľu sa za nimi zavrú dvere. Ja rozčarovane  vykročím k opačným dverám a prechádzam v spoločnosti niekoľkých policajtov úzkymi chodbami až von z väznice. 

25. kapitola je tu. Ďakujem Vám za 3,1k prečítaní a viac ako 230 votes. Ste skvelí :-) Motivujete ma dopísať tento príbeh až dokonca a každá kapitola ma baví písať viac a viac. Dúfam, že sa Vám páčia, nehanbite sa napísať kritiku do komentára.

-S.-