Confusion

Hádka s nečakaným koncom

O dva dni som už bola v poriadku. Denis mi počas nich nosil jedlo a pitie, ale neprehovoril so mnou ani slovo. Ráno som vstala a obliekla sa. Pán urazený doma nebol, rozhodla som sa teda uvariť jednoduchý obed. Cestoviny so smotanovou omáčkou. Okolo jednej som si sadla a začala jesť. Za chvíľu zaštrkotali kľúče a dnu vošiel Denis. Umyl si ruky, naložil jedlo a zavrel sa do svojej izby. Ani ma nepozdravil! Potom položil tanier do umývadla a chystal sa odísť.

"Kam sa chystáte mladý pán? Neučili vás čarovné slovo?"

"Abrakadabra." odvrkne.

"Ja som ti nosil obed dva dni."

"Ach Denisko, tebe to vážne nedochádza?!"

"Nie, maličká."

"Tak ja ti to teda objasním!"

Ešte sa tu budeme hádať ako starí manželia...

"Počúvam."

"Ty si ma sem priviezol, vystavil nebezpečenstvu, kvôli tebe ma zbili, omráčili....skoro som sa zabila v lese, keď som ťa hľadala... ja som chcela utiecť od problémov a nie vojenský výcvik! A potom ti uvarím aj obed a ani nepoďakuješ, iba ma ignoruješ!"

"Aké už len ty môžeš mať problémy..."

"Mama mi diriguje celý život! Presne kam, kedy, ako a s kým niekde pôjdem! Otec na mňa kašle, býva celé dni v práci. Zato tebe život nikto neriadi! Žiješ slobodne, robíš si čo chceš!"

Pozerá na mňa a v očiach mu vidno hnev.

"Ty sa do môjho života nestaraj!"

"Budem ty idiot! Tváriš sa ako frajer, vkuse niečo zatajuješ! A ja s tebou mám nedobrovoľne žiť!"

"Ja som si svoj život nevybral sám!"

"A kto teda? Kamaráti či dokonca ako mne rodičia?"

"Mojich rodičov nespomínaj!"

"Vážne? A prečo? Zase budeš hrať nedoknuteľného!"

Pribehne až tesne ku mne a zdvihne ruku. Čakám facku. On sám bojuje so sebou. Udrieť ma alebo nie? Pozeráme si do očí. Jeho tmavé oči ma prebodávajú a moje v ničom nezaostávajú. Je tak blízko, že môžem cítiť jeho dych. Ten mrazí. Odrazu jeho ruka klesne na moju bradu. Zdvihne ju hore, smerom k svojej tvári. Mne po celom tele behajú zimomriavky. Presviedčam svoju myseľ, i celé svoje telo, že je to zo strachu. Moje podvedomie však šepká nechcené slová, že to tak nie je.

"Nerieš môj život. Je úplne iný, ako ten tvoj. Nikto ho nepozná. Ani ja sám." zašepká.

Hľadám v jeho očiach náznak hnevu, no všetok vymizol.

"Tak prečo ty ovplyvňuješ môj?" tiež zašepkám.

Nevedomky zvodne hýbem perami.

"Možno ho chcem ovplyvniť. " presunie dlaň na moje líce.

Ďalšia časť je tu. Ak sa páči, prosím o votes a komenty. Ak nie, kritika tiež poteší. :)
S.