Confusion

Tajomstvá sa odkrývajú

Ráno sa zobudím okolo ôsmej. Poobzerám sa okolo seba a zisťujem, že Danny tu už nie je. Prekvapivo si na stolíku nájdem lístoček: Išiel som behať. Že mi dal vôbec vedieť. Zbehnem teda dole na raňajky. Keď sa vrátim do izby, Danny je už späť.

"Mali by sme si nakúpiť nejaké veci, neviem koľko budeme na ceste."

"Dobre po ceste sa niekde zastavíme."

Vyrazíme teda. Ideme asi pol hodiny, keď zastavíme pred obchodným centrom.

"Máš hodinu potom sa stretneme pri aute."

Povie a podá mi asi dvesto eur. Toľko peňazí? No ten chlapec sa teda nezdá.

"Ok."

Pobehám teda obchody a pokupujem najnutnejšie veci. Odbehnem si ešte na vécko. Keď kráčam po chodbe k záchodom zrazu ma niekto stiahne do tmavej miestnosti.

"Kde je Denis?!"zrúkne na mňa nejaký.

"Aký Denis?"

"Tak ty nevieš? Možno ti bude známejší pod menom Danny."

"Neviem kde je."

Strelí mi facku.

"Povedz mi to!"

"Nie, neviem. Vyložil ma tu a odišiel už pred niekoľkými hodinami." vôbec neviem prečo ho vlastne bránim.

Chlap mi kopne do brucha. Zložím sa s bolesťou na zem.

"Chceš ešte alebo prestaneš zarývať? Ty malá suka!"

"Viac to opakovať nebudem. Nič neviem a nič nepoviem."

Už sa lúčim zo životom. Chlapove oči horia bleskami a chystá sa mi zasadiť smrteľný úder. Zavriem oči.

Odrazu sa niečo stane. Otvoria sa dvere a do miestnosti vletí Danny. V okamihu zloží chlapa na zem a mňa vezme na ruky. Beží cez tmavé garážové chodby až kým nepríde k autu. Položí ma na sedadlo spolujazdca a nasadne. Obchodné centrum sa pomaly vzdiaľuje. Ja od bolesti i únavy zaspávam.

Keď sa zobudím prechádzame nejakou diaľnicou.

"Takže Denis?"

"Hej."

"Konečne viem aspoň tvoje meno."

"Hm"

"Ako si vedel, že som tam?"

"Povedzme, že som si ťa poistil takým malým systémčekom snímajúcim zvuk a polohu."

Tentoraz mlčím ja. On má naozaj všetko perfektne zorganizované.

"Prekvapilo ma, že si ma nebonzla a nechala si sa zbiť."

Žiadne slová vďaky či starosti. Čisto poistka očitého svedka. Od neho sa nedá nič iné čakať.

"Kam ideme?"

"Čo najďalej odtiaľto." Zase odpoveď bez vysvetlenia.

Tak cestujeme a cestujeme. Neviem kam ani ako ďaleko. Pomaly sa zvečerieva a my zase zakotvíme v blízkom moteli. Navečeriame sa a ľahneme si. Brucho ma stále ešte trochu bolí. A líce mám červené od facky. Uvedomím si, že Denis ma vlastne zachránil. Nič o sebe neprezradí, ani raz sa neusmeje. Zaujímalo by ma, čo sa mu stalo, že nedáva najavo žiadne emócie. Jediné, čo vidím, a čo neskryje, je ten zvláštny smútok v očiach a hlboké jazvy.