Láska pod šapitó

15. Kapitola

- Oli -

Lapám po dychu ale svoj pohľad upieram stále na Adama. V jeho očiach som súcit ešte nikdy nevidel, čo ma dosť prekvapuje. Spolu s Ninou mi pomôžu vstať.

„Chcel som ťa len zmlátiť." Súcit v jeho hlase je tiež novinka aj keď povedal úplnú hlúposť.

„Tu česť mal Hugo." Odvrknem.

„Toto si, si nezaslúžil. Teda nie za to čo si spravil." Počkať  ... to je akože prepáč? On ho vyprovokoval , síce ja som to dokončil ale keby mu Adam nezačal rozprávať o tom, kde som strávil noc, tak Huga by to vôbec nezaujímalo. Adam za všetko môže a teraz mi chce akože pomáhať? Neračej by som ho poslal kade ľahšie ale musia ma dostať k Tashe a Nina by to sama nezvládla. Každý krok, každý nádych, každý pohyb ma neskutočne bolí a schody, ktoré vedú do jej maringotky sú najhoršie.

„Čo sa stalo?" vybehne Tasha a zhrozene sa na mňa pozrie.

„Hugo." Povie Nina a žalostne sa zadíva na svoju mamu.

„Položte ho na moju posteľ." Uvoľní nám cestu dnu. Ľahnem si na posteľ a bolestivo sa nadýchnem, to že ležím je ešte horšie ako keď som stál.

„Zvládneš večer predstavenie?" povie Adam ale počkať? Teraz mi niečo došlo. Adam si týmto už prešiel, pretože v jeho hlase a v jeho očiach je vidno nie len súcit ale ale aj pochopenie akoby si tým prechádzal rovnako ako ja. Vždy som si myslel, že to ja som v tomto cirkuse živé boxovacie vrece ale zjavne Hugo nás má viac.

„Pokúsim sa aby zvládol." Odpovie za mňa Tasha a Adam odíde. Konečne. V maringotke zostaneme len my traja a som za to rád, pretože tieto dve ženy sú mi viac ako rodina.

„Nina podaj mi lekárničku." Rozkáže Tasha svojej dcéra a ona pohotovo poslúchne. Sadne si na kraj postele a pozrie sa na miesto, kde som dostal rany tou nechutnou palicou.

„Čo si zas vyviedol?" povie smutným tónom. Trochu sa nadvihnem aby som sa pozrel na miesto, s ktorého mi razí bolesť. Mám tam už modriny a začalo to zapúchať. Bolestne vydýchnem.

„Stačilo len to že žijem." Dostanem zo seba. Tasha sa ku mne nahne a pozorne prechádza pohľadom po mojich rebrách. Niečo sa jej nezdá je to vidieť na jej očiach.

„Dúfam, že ti tie rebrá nepolámal." Smutne povie a ja sa chytím za čelo, čo oľutujem lebo ucítim ešte väčšiu bolesť. Nina podá svojej mame lekárničku. Tasha v nej niečo hľadá a potom sa smutne na mňa pozrie.

„Toto zabolí ale musím sa uistiť, že tie rebrá sú len poriadne narazené." Usmeje sa ale takým tým starostlivým  úsmevom, ktorý hovorí len jedno bude to bolieť. Nina mi podá ruku a pevne ju stisne. Ja len prikývnem a zatvorím oči a čakám na to čo príde. Cítim ako sa dotkla miesta kde to najviac bolí a za zasyčím od bolesti.

„Ja viem." Začne pomaly prechádzať po tých miestach a potom pritlačí čo vystrelí do môjho tela neopísateľnú bolesť a ja neudržím bolestivý výkrik. Bolí to viac ako som schopný spracovať. 

Nine príde správa na mobil, smutne sa na mňa pozrie a odíde preč. Ja sa sústredím znova na Tashu, ktorá si ruku položila na druhú stranu, zatiaľ cítim len nepríjemný tlak ale viem, že to bude ešte hrošie. Pritlačí a ja zasyčím od bolesti ale teraz sa to už dalo zvládnuť, totiž vedel som čo ma čaká.

„Je to len narazené, dúfam." Povie a myslím, že každému s nás odľahne ak by to bolo zlomené, neviem čo by som robil. Neviem ako by reagoval Hugo. Tasha sa začne hrabať vo svojej lekárskej taške.

„Oliver aj tak si myslím, že by si mal ísť už lekárovi." Má taký ten prízvuk, ktorý má každá mama keď chce donútiť svoje dieťa aby spravilo niečo správne.