Láska pod šapitó

24. Kapitola

- Lucy -

Včerajší deň bol ... bol ... aký bol vlastne včerajší deň? Na jednej strane krásny a dokonalý čo sa týka Oliho ale to nemôžem povedať o Emme. Bola divná akoby sa so mnou nechcela baviť. Neviem, čo som jej spravila, teda jediná vec, ktorá ma napadá je Oli ale na druhej strane to nemôže byť problém, veď práve ona mi kázala mu napísať. Práve jej môžem vďačiť, za to že som teraz sním.

Emmu nemôžem dostať s hlavy ale teraz sa musím sústrediť na jedinú vec a to sú povinné nákupy s rodičmi. Každý piatok doobeda ideme s rodičmi a starými rodičmi do nákupného centra. Nebaví ma to, hlavne nie keď mám v hlave úplne iné veci.

„Lucy, čo si taká zamyslená. Veď všetko dobre dopadlo včera, nie?" spýta sa ma babka a na tvári sa jej vytvorí ten úsmev, ktorý mám na tomto svete najradšej. Kiež by som jej mohla povedať ako ju mám veľmi rada ale nepoznám toľko slov aby som dokázala opísať moju lásku k nej.

„Jasné babka, len Emma bola včera trošku divná. Tak ma to trochu trápi." S jej tváre sa úsmev vytratí chytí ma za rameno a pritiahne ma k sebe.

„Lucynka moja, také sú kamarátky. Maminka mi vravela, že tam mala nejakého chlapca, tak možno preto máš ten pocit." Babka je jediná osoba, ktorej verím viac ako rodičom. Jasné mám ich veľmi rada ale sú až moc uzavretý a Olivera by mi zakázali hneď akoby sa o ňom dozvedeli ale babka taká nie je. 

„Babka?"

„Áno, moja?" pohladí ma po tvári svojou starou a trochu drapľavou rukou.

„Môžem ti niečo povedať ale tak aby si to nepovedala mamine a ocinovi?" nachvíľu sa na mňa zahľadí, prechádza po mne šedými očami a ja hladím na jej tvár posiatu vráskami ale napriek tomu je stále krásna. Vždy ma fascinovalo jej vysoké čelo, ktoré zdedila po svojom otcovi a jej typická vôňa po pomarančoch ma tiež vie veľmi upokojuje.

„Pravdaže." Ťažkými krokmi prejde k mojej mame a niečo je povie. Mamina prikývne a babka mi ukáže aby som išla za ňou. Ja bez váhania idem. Sadneme si do cukrárne a obe si objednáme karamelový chcessecake, ktorý je náš obľúbený.

„No a teraz rozprávaj, vnučička moja." Som jej jediná vnučka a to oslovené zbožňujem.

„Vieš, rodičom som to nemohla povedať ale to nebol Emmin priateľ ale môj." Babke sa zdvihne obočie a na tvári sa jej vytvorí  úsmev.

„Lucy, ty máš priateľa? Ja som sa už bála, že si za tvojich rodičov nikdy nikoho nenájdeš." Ako to povie dá si sústo s koláčika.

„Babka ale veď vieš že stále tu bol záložný plán ... Tom." Poviem a obe sa začnem smiať.

„Spevák nie je nič pre teba, Lucy. Ja som vždy vedela, že on nie je pre teba ten pravý." To, že teraz randím s cirkusantom si nechám račej pre seba.

„Tom je dobrý chlapec ale je to ... Tom." Poviem a aj ja si dám s toho výborného chcessecaku.

„Veru. Nie je to chlapec pre teba. Ako sa volá tento nový objav?"

„Oli ... teda Oliver." Usmejem sa keď si ho predstavím.

„Pekné meno. Páči sa ti veľmi však? Hneď sa ti na tvári vytvoril zamilovaní úsmev." Nič nepoviem len prikývnem.

„Len neviem ako to mám povedať rodičom a čo povedať Emme, keď jej to tak vadí." Poviem s plnými ústami a babka sa zasmeje.

„Ja viem, že ti to tak veľmi chutí ale pomaly, máme čas. No a rodičom to povieš až keď príde ten správny čas a potom ti stým pomôžem." Pohladí ma za rameno. „Tá tvoja kamarátka tej daj tiež trochu času. Musí to spracovať a bude pohode. Vždy mi prišla, že chce mať na vrh a teraz si ju predbehla."