Láska pod šapitó

42. Kapitola

- Oli -

„Čo tu robíš?" prekvapene na mňa pozerá Alex.

„To teba zaujímať nemusí." Poviem drzo a chcem ho obísť. Je ten posledný komu budem vysvetľovať, to prečo chcem ísť dnes na show.

„Myslím, že by si nemal dnes vystupovať." Nechcel som mu venovať veľkú pozornosť ale teraz ma naštval. Do riti prečo ho práve teraz zaujíma čo by som mal a čo nemal?

„O čo ti ide Alex? Ty spôsobíš to čo sa deje a teraz ťa hryzie svedomie či čo?" som ostrejší ako som čakal ale naozaj je ten posledný komu sa budem spovedať.

„Nevedeli sme čo Adam plánuje." To sa mi len zdá alebo ho naozaj hryzie svedomie?

„Nestaraj sa do mňa a ja sa nebudem do teba a ani do tvojich úžasných kamošov." Prevrátim očami a chcem sa ísť pripraviť na dnešnú show ale ten chalan je otravnejší ako som čakal.

„Hugo od nás len chcel aby sme ti zabránili sa stretávať s ňou a Adam sa toho chytil viac ako bolo treba. Tvrdil, že má plán ako ten váš románik ukončiť. Nevedeli sme, že ju chce ..." skočím mu do reči.

„Nepodarilo sa mu to ... našťastie. Ale nezabudni na to že to ty si jej nemal držať ruky aby bola úplne bezmocná." Vždy keď zavriem oči mám pred sebou ten obraz. Ako Alex drží Lucy za ruky a Adam si rozopína nohavice. Stačila len sekunda aby to naozaj spravil. Nikdy na to nezabudnem a budem si to vyčítať do konca života.

„Viem, že to čo sa stalo už späť nevezmem ale nechcel som aby to spravil. A to, že ťa bodol ... To naozaj prehnal." Ten chalan nikdy nebol moc múdri ale že je až tak sprostí som nečakal.

„Teraz ťa to mrzí? Keby si mal aspoň trochu mozgu tak by si tomu zabránil už vtedy."

„Boli sme zahúlený, Oli."

„To vás má akože ospravedlniť?"

„Nie a Adam za to už pyká." Dobre tak toto ma zaujalo.

„Čo?" fakt som prekvapený, pretože Adam je nedotknuteľný.

„Hugo sa naštval. Vraj keby ublíži jej tak to mu nevadí ale to, že ublížil tebe je najväčší priestupok aký mohol v tomto cirkuse spraviť." Čo? Tak teraz som úplne mimo. Hugo ma mláti od maminej smrti deň čo deň alebo to rozkáže niekomu inému a teraz mu to vadí?

„Asi ťažko. On ma zmlátil viac ako je zdravé. Neverím ti."

„No ... povedal, že ... ťa mohol pripraviť o život, pretože bodnúť nie to isté čo zmlátiť." To má pravdu ale nečakal som, že by to práve nášho principála mohlo rozčúliť. Myslel som si, že s toho bude mať práveže radosť.

„Kde je teraz Adam?" zhlboka sa nadýchne.

„Tasha ho dáva dokopy. Dostal ešte horšiu bitku ako si dostával ty." Tak toto sú mi novinky. Fakt som nečakal, že Hugo potrestá Adama kvôli mne.

„Musím sa ísť pripraviť." Snažím sa všetko spracovať ale je to celkom náročné, pretože toto som naozaj nečakal ani vo sne. Alex ma už nechal ísť. Zjavne mi už povedal všetko čo mal na srdci.

„Oliver, nechceš dnes vystupovať však?" pozerám sa na Huga, je oblečený v červeno čiernom kostýme principála, na hlave má cylinder, čo ma však prekvapí v ruke nemá tú svoju odpornú palicu.

„Už som pohode, takže môže vystupovať." Poviem pokojne.

„Natasha s tým súhlasila? Vraj to môže byť vážnejšie ako sa zdá." Ale čo to? Ďalší čo má o mňa naozaj strach?

„Je to už niekoľko dní infekcia neprišla, takže najhoršie mám za sebou ak mi prasknú stehy, tak mi ich Tasha opraví." Snažím sa znieť pokojne ale pokojný nie som. Neviem sa stále spamätať s toho čo mi povedal Alex.

„Naozaj to zvládneš?" znie až príliš starostlivo.

„Áno. Musím predsa splatiť dlh a maródovi sa to nepodarí." Moje slova ho zasiahli ale prečo? Prečo sa zrazu tak zmenil?

„Je to posledné prestavenie v tomto meste. Nič sa nestane ak si dnes vezmeš voľno, tvoj dlh ťa počká."

„Chcem to mať čím skôr splatené." Poviem a vyleziem na provizórni výťah.

„Toto boli presne slová aj tvojej mami predtým ako sa stalo vieš čo. Nedovolím ti spraviť tú istú chybu. Toto je rozkaz nadriadeného, zlez stade dnes máš voľno!"

„Ťahať do toho moju mamu je úbohé aj na teba Hugo. Ty si ju nútil vystupovať, nemuselo sa to stať, keby si na ňu nenaliehal. Ale medzi nami je jeden rozdiel, ja tam idem s vlastnej vôle a ona tam išla pretože musela. " Potlačím páčku, ktorá ma začne ťahať hore k hrazde.

„Principál, začíname." Hugo chcel ešte niečo povedať ale nepočul som čo, pretože výťah je moc hlučný a v šapitó je tiež veľký ruch. Chvíľu na mňa pozerá a potom mu drzo zakývam a on ide do manéže. Ja sa zhlboka nadýchnem. Viem, že intro bude len malý oriešok. Najhoršie príde potom.

Keď vystúpim s výťahu, zas mám pred očami Lucy a naše malé dobrodružstvo na hrádzi. Nie, nie, nie musím ju dostať s hlavy a sústrediť sa len na moje kroky. Nesmiem sa rozptyľovať. Zboka sa nadýchnem a pozriem sa dolu, ako vždy. Hugo je už vo svojej role principála a rozpráva tú svoju básničku na začiatku. Postavím sa na lano a čakám, kedy sa mám pustiť do voľného priestoru.

Vtedy si spomeniem na mamu. Zaleje ma studený pod. Jej posledné slová s Hugom boli presne tie, ktoré som práve povedal ja a ani som o tom nevedel. Rozbúcha sa mi srdce a mám pocit, že sa mi začal točiť svet. Všetko to na mňa doľahlo, vidím rozmazane a mám záblesky toho ako tu mama stála a potom sa ten obraz zmení na to ako som tu bol s Lucy. Je až neuveriteľné ako tieto dva napohľad rozdielne príbehy skončili tragicky rovnako. 

Stále sa nedokážem sústrediť. Vidím nejasne. Začne sa mi ťažko dýchať. Snažím sa nájsť Rebecu a Sofiu ale tie, sa už točia pri Hugovi. Som tu sám rovnako ako tu bola sama aj mama. Hugo povie vetu, ktorá je pre mňa dôležitá aby som vedel, kedy sa mám pustiť. „Vitajte ... vitajte v cirkuse tajomstiev." Šmykne sa mi noha skôr ako stihnú zapnúť reflektory. Ja už len nekontrolovateľne letím k zemi.

„Sieť. Rýchlo. Sieť." Počujem kdesi v diaľke.

„Ed rýchlo natiahni sieť." Mám pocit, že tie hlasy sa stále viac vzďaľujú. Potom je počuť krik a mňa pohltí čierna tma.