Láska pod šapitó

19. Kapitola

- Lucy -

Snaží sa mi rozopnúť nohavice ale ja ho zastavím. „Oli viem, že nemáme veľa času ale prosím nie tu." Naozaj mi to je nepríjemné aj keď mu je ťažko odolať ale je to tak. Tu to proste nejde a potom stále je to pre mňa niečo nové a skúsenosti nechcem zbierať práve na záchodoch v bare.

„Máme viac času ako sme si mysleli." Pošepká mi do ucha a ja zostanem zaskočená.

„Čo? Ako to myslíš?" prekvapene sa pozerám do tých jeho modrých očí plných očakávaní.

„Budeme tu do konca mesiaca." Tak toto ma naozaj potešilo viac akoby som čakala. Viem, že to nie je až tak moc ale lepšie ako týždeň. Nič mu na to neodpoviem len ho začnem nadšene bozkávať. Trochu sa odtiahne a začne mi bozkávať krk a potom mi stisne zadok. Nie musím tomu zabrániť. Naozaj nemám dobrý pocit s toho to robiť na záchod v klube.

„Oli." Zašepkám ale nedokončím to, dostal sa mi po tričko a rukami skúma moje telo. Jeho ruky pohybujúce sa po mojom chrbte ma dostanú do akéhosi tranzu a tak mu nedokážem odolať. Snažím sa mu dostať pod tričko, rovnako ako on mne. Túžim mu prechádzať po jeho koži, túžim prechádzať po jeho svaloch, ktoré skrýva pod tričko. Ale počkať. Zatavil ma. Obe ruky mi pevne chytí a postaví sa, čim musím s neho zliezť. Čo to má znamenať on môže a ja nie?

„Máš pravdu, dnes nie. Teda nie tu." Jeho nálada sa prudko zmenila. Otrie si oči a siaha na kľučku ale ja ho zastavím.

„Prečo si zrazu stratil záujem?" Áno štve ma to. Pretože jeho zmena nálady prišla tak náhle a hlavne v momente, keď som seba presvedčila, že to čo sa chytáme spraviť je dobré rozhodnutie. Čo som spravila zle?

„Mala si pravdu. Na verejných záchod to stratí svoje kúzlo" Teraz si cítim riadne ponížene, síce som rada, že k tomu nedojte ale mám pocit, že za to môžem ja a nie preto, že som ho najskôr odmietla. Som trochu urazená musí v tom byť niečo iné.

„Nie tak rýchlo." Poviem a dotknem sa približne miesta, kde má rebrá a on zastoná akoby ho to bolelo. Vydesene sa na neho pozriem a o kus odstúpim ale zastaví ma stena kabínky.

„Niečo sa ti st..." umlčí ma bozkom. Jednoznačne sa mu niečo stalo a súvisí to aj stou modrinou na ruke ale nechce o tom hovoriť. No ja sa aj tak nedám. Musím uznať je šikovný a veľmi pozorný. Toto spravil aj minule, keď chce moju pozornosť odvrátiť od seba a začne ma zvádzať.

„Bolí ťa niečo?" on nereaguje a pritlačí ma ešte viac ku stene a rukou sa snaží nájsť môj rozkrok ale teraz mu to nedovolím. Ak chce byť so mnou musí byť úprimný. Znova sa dotknem toho miesta čo pred chvíľou, len trochu pritlačím.

„Dočerta." Zanadáva a zhlboka sa nadýchne aby pre dýchal bolesť, ktorú som tak trochu naschvál spôsobila.

„Oli?" doslova ho preklínam pohľadom, chcem vedieť čo sa mu stalo.

„Pracujem v cirkuse, už som ti vravel, že dnešné predstavenie bolo trochu náročnejšie." Neverím mu, neverila som mu ani predtým ale logiku to má, to musím uznať, mohlo sa stať naozaj čokoľvek.

„Vravel si, že ty nikdy nespadneš."

„Ale nikdy som nepovedal, že sa nezraním." Smutne si ho prehliadam, stále mi tu niečo nesedí ale asi naozaj hovorí pravdu, prečo by mi klamal?

„Mrzí ma to." poviem napokon a zahanbene skloním hlavu. On ma nežne pohladí po líci až k brade, ktorú chytí a nadvihne a ja sa tak musím pozrieť do jeho očí. Teda nie, že by mi to vadilo, len sa cítim trochu trápne.

„Nikdy sa neospravedlňuj za čo nemôžeš." Povie a ja sa usmejem a vzápätí na to ma pobozká.

„Stále chceš ..."