V náručí nepriateľa (Drakulove deti 3)

Kapitola 2

Ulice veľkomiest zakaždým ponúkali štedrý výber jedálneho lístka. Skutočne veľké množstvo ľudí z rôznych kútov sveta, dychtivých po vzrušení a nových dobrodružstvách. Mnohí z nich kompletne stratili pud sebazáchovy, čím sa stávali ľahkými korisťami pre nás, netvorov vychádzajúcich z brlohov po západe slnka.

Miloval som lov. Neexistovalo nič vzrušujúcejšie ako stopovať svoju vyhliadnutú obeť, zahnať ju do kúta a vychutnať si jej strach. Zbožňoval som strach v jej očiach, keď si uvedomila, že ju čaká iba smrť. Niekedy som bol milosrdný a ušetril som ich bolesti. Ale väčšinou som sa vyžíval v tom, ako trpeli, ich krv nasiaknutá strachom chutila ešte lepšie.

Môj brat bol hlupák, že sa vyhýbal kŕmeniu priamo z ľudského tela. Pri myšlienke, že by som sa mal živiť krvou z krvných bánk ako Aeron sa mi prevrátil žalúdok. Nikdy by som sa k niečomu takého neznížil. Bolo to ponižujúce pre niekoho, ako sme boli my.

Našťastie upíri, s ktorými som sa stýkal, zmýšľali podobne. Rovnako ako ja, aj oni si vychutnávali všetky tie emócie a chute spojené s našou prirodzenosťou. Ba čo viac, už sa viac odmietali skrývať pred zrakmi ľudskej rasy. Mali plán, ako zmeniť svetový poriadok, ako nastoliť vládu upírov a ja urobím všetko preto, aby som im pomohol.

"Môžeš si vybrať, drahý Sorin," oslovila ma Justina a naklonila sa ku mne zo svojho trónu, na ktorom sedela. "Dnes budeš mať možnosť prvého výberu."

Úctivo som sklonil hlavou. "Je to pre mňa česť, moja kráľovná."

Justina sa po mojich slovách zatvárila spokojne a začala si na štíhly prst navíjať náhrdelník z čiernych perál. Šaty z tmavočerveného brokátu lahodili jej postave a provokovali všetkých, kto na ňu pozrel. Muža, ženu, na tom nezáležalo. Svojim výzorom a aurou dominovala akejkoľvek miestnosti, kde sa objavila a všetci po nej túžili.

Bola stelesnením toho najvzrušujúcejšieho, čo upíri predstavovali.

Pomaly som sa postavil zo svojho miesta po jej boku a zišiel som po schodoch do trónnej siene. Ľudskí zajatci pri pohľade na mňa začali nariekať, niektorí sa prežehnávali. S odporom som ich prezrel, znechutený ich strachom a zbabelosťou. Upíri stojaci za nimi do nich strkali, trápili ich a zlomyseľne sa uškŕňali.

Idioti. Neznášal som mladých upírov, ktorí sa po premene začali hrať na pánov sveta. S novonadobudnutou silou a nesmrteľnosťou získali aj prehnané sebavedomie a priam neznesiteľnú aroganciu, na ktorú ešte nemali nárok.

Prešiel som sa popri zajatcoch, vyberajú si najlepší kúsok. Niektorí odporne páchli alkoholom, iní vlastným pachom. Cez rôzne parfémy a iné pachy bolo náročné ucítiť vôňu krvi.

Ľudia sa za posledné storočia zmenili. Viac dbali na hygienu ako v minulosti, ale ich krv bývala často plná chemikálií či iných jedov, z ktorých sa mi obracal žalúdok. Nájsť niekoho s čistou, chutnou krvou bolo čoraz náročnejšie. Jeden upír z Justininho najbližšieho kruhu, Zoran, si najradšej pochutnával na deťoch kvôli ich čerstvosti a čistote krvi. Čo sa týkalo mňa, odmietal som siahnuť na deti. Radšej by som sa trýznil smädom, než aby som zaboril tesáky do malých dievčat alebo chlapcov. Zoran bol psychopat a Justina mu to tolerovala, no keby bolo na mne, vyrval by som mu hrtan z krku.

Bol som hajzel, ale nie až taký ako on.

Zastavil som sa pri mladej žene na konci dlhého radu. Kľačala na lesklej drevenej podlahe so sklonenou hlavou a očividne sa triasla. Vôňa jej krvi bola spomedzi všetkých najlákavejšia a mimovoľne sa mi začali zbiehať sliny. Cítil som, ako ma bolia tesáky, ako veľmi sa chcú vysunúť a zahryznúť do teplého ľudského tela.

Hľadel som na vodopád hnedých vlasov, ukrývajúci ženinu tvár. Chytil som ju za bradu a prinútil som ju pozrieť mi do tváre. Bola mladá, pekná a nesmierne vydesená. Nemusel som jej ani čítať myšlienky a vedel som, čo si myslela.

"P-prosím," zašepkala, spodná pera sa jej triasla.

Mohla ma prosiť, koľko len chcela. Bol som predátor a ona moja korisť. Nech by urobila čokoľvek, tak či tak skončila by na mojom jedálnom lístku, ale to prosenie ma vždy dostalo.

Kruto som sa pousmial. "Vstaň."

Žena ma bez slova poslúchla. Sledoval som, ako sa vzpriamila na vratkých nohách. Cítil som na sebe množstvo pohľadov, nielen upírov, ale aj ľudských väzňov. Pomaly som ju obkrúžil a postavil som sa za ňu. Keď som jej odhrnul vlasy z pleca, zavzlykala.

Zdvihla sa vo mne priam sadistická, krvilačná radosť. Pach jej strachu zosilnel a všetky moje inštinkty sa zdvihli na maximum. Pevne som ju objal, aby mi nikam neušla a bez zaváhania som jej zaboril tesáky do krku.

Jej krik plný bolesti naplnil trónnu sieň. V momente, ako tento lahodný zvuk odoznel, kútikom oka som zaregistroval pohyb. Ostatní upíri sa vrhli na ľudských zajatcov, drancovali ich krv a sali ich do bezvedomia.

Zdvihol som zrak k Justine bez toho, aby som prestal piť. Kráľovná sa usmievala, sediac na svojom tróne a v tmavých očiach sa jagala zvrátená radosť. Jazykom si prešla po červených perách, akoby ju celá táto scéna vzrušovala. Upíri, ktorí nedostali svoju šancu napiť sa, postávali obďaleč a nervózne vrčali na dianie pred sebou.

Žena v mojom náručí ochabla. Cítil som, ako sa mi plní žalúdok a môj hlad začína byť ukojený. Vytiahol som tesáky z jej krku a prešiel som si jazykom po perách, aby ani jedna jediná kvapka krvi nevyšla navnivoč. Pustil som bezvládne telo, ktoré spadlo na zem a hneď sa na ňu vrhol niekto ďalší.

Obišiel som krvavé kúpele, ktoré sa okolo mňa diali a vrátil som sa naspäť k Justine. Moja kráľovná sa na mňa víťazoslávne usmiala, keď som klesol na stoličku vedľa nej.

"Radosť sledovať ťa pri akcii, drahý Sorin."

Úctivo som kývol hlavou, spokojný a nakŕmený. "Bolo mi cťou, moja kráľovná."

Natiahla ku mne bledú ruku a pohladila ma po stehne nad kolenom. "S tebou a tvojimi bratmi privedieme Vlada znova medzi nás a budeme spoločne vládnuť celému svetu."

Jej dlaň na mojej nohe sa mi nepáčila a podvedome som zmeravel. Dúfal som, že nepôjde vyššie, pretože len veľmi nerád by som jej ruku odtisol. Mihnutím oka by ma mohla dať zabiť za urážku, ak by som ju odmietol a to som nechcel.

Život ma nudil, ale nechcel som zomrieť. Plus, chcel som si spôsob svojej smrti zvoliť sám.

To však znamenalo podriadiť sa, hoci som nechcel. Ak som chcel prežiť, musel som potlačiť všetku svoju nevôľu a urobiť to, čo sa po mne žiadalo.

Napríklad preťahovať svoju kráľovnú.

"Ako poviete, moja kráľovná," opäť som úctivo sklonil hlavu a zahľadel som sa pred seba na stále kŕmiacich sa upírov. Našťastie, Justina odtiahla dlaň z môjho stehna a všetko napätie sa zo mňa uvoľnilo. Pohodlnejšie som sa usadil na bohato vyrezávanej, no nesmierne nepohodlnej stoličke a sledoval som dianie pred sebou.

Tlkot ľudských sŕdc pomaly, postupne zanikal. Na lesklej podlahe zostali ležať iba nehybné telá a stopy krvi. Spokojní a nakŕmení upíri si olizovali prsty či pery, akoby sa napojili lahodným jedlom.

Justina mávnutím ruky nariadila, aby bezduché telá mŕtvych ľudí odniesli preč. Sledoval som, ako ich odnášajú a necítil som ani kúsoček ľútosti. Áno, kedysi som bol človek, ale to bolo dávno. Teraz som bol upír, zatlačený pod zem. Ľudia boli moja korisť a niekto, kto sa hral na vrcholného predátora.

Ale to bola lož, pretože v momente, ako upíri prevezmú vládu nad svetom, z ľudí sa nestane nič iné iba kus potravy.

"Prídi dnes za mnou do mojich komnát," pošepla mi Justina po dlhej chvíli ticha. Z jej slov sa mi opäť nepríjemne stiahli vnútornosti. "Chcem sa porozprávať."

Stroho som prikývol, nedávajúc najavo boj vo svojom vnútri. Nebol to len boj, ale aj odpor a nenávisť. Justina bola moja kráľovná a veril som v to, čo chcela nastoliť. Naozaj som chcel, aby sa svetový poriadok zmenil a upíri sa konečne nemuseli schovávať.

Ale stať sa jej milencom, to bolo niečo, s čím som nepočítal. Nuž ale ak som chcel prežiť, nemal som na výber. Musel som sa podvoliť.