HEIDI
Keď ma šéf pošle na lov do Budapešti, čakám všeličo, len nie to, že ma ostatní lovci majú za hlúpu blondínu a odmietajú ma prijať medzi seba. To bolí. Napriek tomu som jediná, komu sa počas lovu podarí zasiahnuť svoj cieľ - príťažlivého upíra...
Ups! Ten obraz nie jest zgodny z naszymi wytycznymi. Aby kontynuować, spróbuj go usunąć lub użyć innego.
Kedysi som bola lovec. Teraz som sa stala lovnou zverou ja.
To, že ma niekto sleduje, som zistila hneď na druhý deň po zotmení. Zrejme za to mohli upírie inštinkty, no na zadnej časti krku sa mi zjavilo nepríjemné svrbenie, ktoré nie a nie ustúpiť. Stále ukrytá v moslimskom odeve som sa náhlila ulicou, ale keď sa tento pocit opakoval už druhýkrát, skryla som sa za najbližší roh, vyskočila som na strechu budovy a čakala som, či sa moje podozrenia potvrdia.
Aj sa potvrdili.
Do uličky vkĺzli štyria lovci. Poznala som to okamžite. Spôsob chôdze, gestá, ktorými sa dorozumievali. Nevidela som žiadne zbrane, ale predpokladala som, že ich mali ukryté pod čiernymi tunikami alebo vestami.
S poznaním, že som mala skutočne v pätách lovcov, som klesla dozadu na päty a vložila som si tvár do dlaní. Nechcela som nič iné, len sa vytratiť z tohto mesta a ukryť sa niekde v lese, ideálne čo najďalej od ľudí, kým neprejde ten príšerný hlad a šialenstvo, čo sa mi preháňalo v hlave.
Stále som v ušiach počula krik tých, čo som zabila. Neprestajne som mala pred očami ich výrazy plné hrôzy, keď si uvedomili, čo ich čaká. Ich prosby mi nedali spávať.
Stalo sa zo mňa monštrum.
Pritom som nikoho z nich nechcela zabiť. Skutočne nie! Ale pudy, tie prekliate pudy boli silnejšie a nedokázala som sa ovládnuť. Nemala som pri sebe nikoho, kto by mi pomohol, kto by ma naviedol.
Dokonca aj Sorin sa na mňa vykašľal. Napriek jeho sľubom, že ma vždy nájde, nebol tu a ja som začínala čoraz viac pochybovať, že ma nájde. Vtedy vo Viedni ma našiel neomylne, bol teda dobrý stopár. Tak prečo mu to teraz trvalo tak dlho?
Možno si uvedomil, že som mu bola iba na príťaž. Možno zostal so svojou kráľovnou ako jej verný služobník aj milenec a na mňa už zabudol.
Možno iba dostal čo chcel a teraz už stratil záujem.
Neznesiteľná bolesť, ktorá mi prešla srdcom, ma takmer rozplakala.
Ten ničomník si nezaslúžil moje slzy, ani moje myšlienky. Stále som sa na neho hnevala za to, čo mi urobil, ale...chýbal mi. Moje srdce za ním pišťalo a nech som sa snažila akokoľvek, nedokázala som na neho prestať myslieť.
Chýbalo mi to jeho doberanie, jeho smiech, jeho úsmev, jeho naparovanie, jednoducho všetko.
A predovšetkým mi chýbal ON.
Veď spôsob, akým sa ma dotýkal v tom kostole, ako ma hladil, bozkával...to nemohla byť iba telesná túžba. Alebo áno?
"Musela vyliezť na strechu."
Prudko som si stiahla dlane z tváre a vyskočila som na rovné nohy. Doľahli ku mne zvuky lezenia po železnom rebríku. Zvrtla som sa na päte a rozbehla som sa na opačnú stranu strechy.
